Slovensko so svojimi 5,4 milióna obyvateľov sa nemôže snažiť pripojiť k veľkým štátom ako Francúzsko a Nemecko, ktoré chcú pretvoriť úniu na vlastný obraz. Ako pomerne chudobný štát skôr dúfa, že získa od svojich partnerov v únii peniaze, než že by vplývalo na dianie z pozície pokladníka.
Samotná veľkosť a bohatstvo však neurčujú rolu jednotlivých krajín. Vezmime si Taliansko. Hoci je jedným z najväčších členov únie a patrí k jej jadru od úplných začiatkov európskej integrácie, nikdy sa v únii plne nepresadzovalo.
Dejiny európskej integrácie ukazujú, že najvýznamnejšie faktory určujúce vplyv štátu, sú schopná a kvalifikovaná verejná správa a jednota politikov v otázke cieľov únie. Taliansko nikdy celkom nevyužilo svoju váhu, lebo malo chaotickú verejnú správu a politické vedenie sa za desaťročia členstva často menilo.
Poľsko by ako člen mohlo naraziť na rovnaké problémy, ak sa veci rýchlo nezlepšia. Podobne aj Slovensko - ak vo voľbách v roku 2006 získajú vplyv nacionalistickí politici a ak štátna služba bude naďalej prichádzať o najlepších ľudí ich odchodom do súkromného sektora.
Vplyv však nie je to jediné, čo môže štát členstvom získať. Írsko sa nikdy neusilovalo riadiť celú úniu, ale malo všeobecne pozitívnu skúsenosť s členstvom, lebo využilo peniaze únie na modernizáciu svojej ekonomiky. Írski vodcovia prevažne plávali s hlavným názorovým prúdom v únii a Írsko nadobudlo vďaka členstvu sebadôveru, ktorá mu pomohla vykročiť z koloniálneho tieňa Veľkej Británie. Slovensko by mohlo nasledovať tento model a využiť členstvo, aby prekonalo historickú dominanciu väčších susedov.
Členské štáty si do istej miery môžu určovať osud samy. Malé krajiny ako Belgicko a Luxembursko sa intenzívne pridŕžajú federalizmu vo viere, že spoločná politika je najlepším spôsobom, ako zvýšiť svoj vplyv zoči-voči oveľa väčším susedom, napríklad Nemecku. Dánsko a Veľká Británia si zvolili opačnú stratégiu. Vyjednávajú výnimky a neúčasť na spoločnej politike v záležitostiach, ktoré sa nepáčia ich obyvateľstvu.
Slovensko sa zatiaľ držalo hlavného prúdu medzi malými krajinami, napríklad v debate o novej ústave. No minister financií Ivan Mikloš sa nedávno rozišiel s federalistickejšími členskými štátmi na svojej politike rovnakej daňovej sadzby.
V tomto roku čakajú Slovensko dve dôležité rozhodnutia, ktoré pomôžu určiť jeho úlohu.
Vláda musí do konca februára nominovať svojho eurokomisára. Ak Slovensko nominuje premiéra Mikuláša Dzurindu, je isté, že v komisii dostane významné miesto. Pre politika, ktorý stál skoro šesť rokov na čele vlastnej krajiny, nemusí byť post eurokomisára atraktívny. Ján Figeľ, bývalý slovenský vyjednávač s úniou, by bol veľmi kompetentným komisárom, ale chýbala by mu sila bývalého premiéra, a Slovensku by sa ušiel v komisii menej prestížny post.
Druhým kľúčovým okamihom bude slovenský postoj k rozhovorom o rozpočte únie, ktorý bude platiť v rokoch 2007 až 2013. Desať nových členov, prejde prvou veľkou skúškou, kde sa môžu predstaviť ako prefíkaní vyjednávači a meniť tok peňazí z Bruselu.
Noví členovia sú zväčša o dosť chudobnejší než dnešných 15 členov. Ich HDP na hlavu dosahuje len jednu až dve tretiny z priemeru únie, takže z programov, ktoré nasmerujú peniaze k chudobnejším častiam únie, by len vyťažili. Má sa však Slovensko snažiť držať peňazí, ktoré mu už priznali, alebo by malo obhajovať novú sústavu politík a stratégií pre úniu, ktoré by lepšie vyhovovali jeho ekonomike a poľnohospodárom?
Slovenskí politici prejdú skúškou, či dokážu primať ostatných, aby vypočuli ich názory, a či si dokážu získať spojencov. A čo je najdôležitejšie - slovenský národ dostane šancu nazrieť do únie znútra.
V konečnom dôsledku závisí budúca rola Slovenska od toho, čo si ľudia zvolia, že by radi členstvom v Európskej únii získali.
Autor: HEATHER GRABBE, Herald Tribune(Autorka je zástupkyňou riaditeľa Centra pre európsku reformu v Londýne)
