a Martina Slezáková.
„Nebilancujem, spomínam," vyhlásil kolumbijský autor, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru a podľa mnohých najvýznamnejší svetový žijúci románopisec, na otázku hlavného dôvodu vzniku memoárov, ktoré dokončil na začiatku minulého roka. Kto čítal Márquezovo kľúčové dielo, román Sto rokov samoty si možno spomenie na jednu z jeho hlavných tém - skutočnosť existuje, iba ak je zachytená v spomienkach. „Čím nevšímavejší boli ľudia, tým nenásytnejšie bolo zabudnutie, ktoré krok za krokom pohlcovalo naše spomienky," dočítate sa na stránkach knihy.
Text memoárov sa nerodil ľahko. V priebehu písania zomrela spisovateľovi matka i dvaja bratia, on sám stále bojuje s rakovinou lymfatických uzlín. Napriek tomu sa mu podarilo dokončiť strhujúci príbeh vlastného života. „V spomienkach nasvietil Gabriel García Márquez svoj osudový príbeh z trocha inej perspektívy než vo svojom najslávnejšom románe Sto rokov samoty: tam bola živlom pamäti rodinná tradícia, tu je ním literatúra," napísala recenzentka knihy v českom denníku Lidové noviny. Márquezove pamäti vychádzajú paralelne aj v partnerskom vydavateľstve Ikaru pražskom Odeone.
A pokiaľ vlastne veľký mág písaného slova svojich čitateľov privedie v prvom dieli pamätí? „Text sa sústreďuje na obdobie Márquezovho detstva a študentských rokov. Čitateľ pochopí, aký vplyv mali na jeho tvorbu prarodičia, u ktorých vyrastal, bude sledovať bohémsky literárny život a kolumbijské kultúrne prostredie v polovici 20. storočia a uvedomí si, ako sa všetky udalosti, zážitky a pocity z detstva a mladosti pretavili do Márquezových románov," prezrádza Silvia Kršková z vydavateľstva Ikar. (her)
