Piatok, 30. október, 2020 | Meniny má Simon, SimonaKrížovkyKrížovky
MANŽELKY KUBÁNSKYCH POLITICKÝCH VÄZŇOV BOJUJÚ PROTI NESPRAVODLIVÉMU ZATKNUTIU SVOJICH MUŽOV A APELUJÚ NA SVET, ABY NEZABÚDAL NA „OSTROV SLOBODY"

Matky presviedčajú deti: Otec nie je zradca národa

Na letisku v Havane visia farebné mapy Kuby, na ktorých sú veselými znakmi vyznačené pláže a exotické letoviská ...


Odhaduje sa, že na Kube trpí nevinne vo väzniciach vyše 400 politických väzňov. Sedemdesiatpäť z nich bolo zatknutých pri mohutnej razii pred necelým rokom. Išlo väčšinou o aktivistov, ktorí zbierali vo svojich štvrtiach podpisy pod petíciu za ľudské práva a občianske slobody. Tresty za slobodné vyjadrovanie názorov sú obrovské - až 28 rokov väzenia. Čím ďalej tým viac Kubáncov je však presvedčených, že odsúdení nie sú žiadni zradcovia, zapredanci a nepriatelia vlasti, ako sa ich o tom snažia presviedčať štátne médiá.



Na letisku v Havane visia farebné mapy Kuby, na ktorých sú veselými znakmi vyznačené pláže a exotické letoviská pre turistov. Manželky politických väzňov vám ukážu inú mapu. Na nej sú vyznačené väznice, mená zatknutých a roky, na ktoré boli odsúdení. Odhaduje sa, že na Kube trpí vo väzniciach vyše 400 nevinných ľudí odsúdených z politických dôvodov. Sedemdesiatpäť z nich bolo zatknutých 18. marca minulého roka pri najtvrdšej a najväčšej razii za posledné roky. Obrovská vlna zatýkania sa zamerala najmä na nezávislých novinárov, zástupcov nezávislých odborov, knižníc, hnutí a zakázaných politických strán. Všetko aktivistov, ktorí zbierali podpisy pod známu petíciu s názvom Projekt Varela - kubánsku obdobu Charty 77. Petícia žiada ľudské práva a občianske slobody. Jej iniciátorom bol dnes už najznámejší kubánsky disident Oswaldo Payá. Rozsiahlym zatýkaním chcel režim dokázať, že má ostrov pod kontrolou, chcel zastrašiť ďalších, ktorí by sa snažili o niečo podobné. Vzápätí sa spustila kampaň, podľa ktorej sú všetci zatknutí nebezpeční kriminálnici a zradcovia národa. Po bleskovom odsúdení dostali tresty až do 28 rokov väzenia.

Po prvom šoku sa do boja za ich prepustenie pustili ich manželky. Mnohé z nich pokračujú v činnosti svojich mužov. Píšu do zahraničnej tlače, vedú nezávislé knižnice. Už sa im podarilo presvedčiť deti, že to, čo sa o svojom otcovi dozvedia v škole či z televízie, nesmú brať vážne. Postupne o tom presviedčajú aj susedov, známych a stále viac Kubáncov. Veľmi im v tom pomáha pocit, že svet na ne nezabúda.

Musíme dokázať, že sa nezrútime

Ileana Marrero Joa zostala po zatknutí manžela - nezávislého novinára - sama s dvoma synmi a maličkou dcérkou. Omara odsúdili na 27 rokov.

S Ileanou som sa stretla prvý raz niekoľko mesiacov po zatýkaní. Bola mĺkva a vystrašená. Pri mojej nedávnej návšteve, tesne pred Vianocami, bola už pevnejšia, plná odhodlania. Jej manžel Omar, ktorého odsúdili na 27 rokov, pôsobil ako nezávislý novinár. Nedávno dostala od neho list z väznice, kam ho premiestnili v novembri. Ukazuje mi niekoľko husto popísaných strán. „Som tu jediný politický väzeň, necítim blízkosť ľudí podobného zmýšľania. Je to o to smutnejšie."

Aj v novej väznici ho umiestnili do tmavej samotky, ktorá bola pôvodne určená na dvojdňový pobyt ako cela predbežného zadržania. Maličká žiarovka schovaná za mrežou veľa svetla neposkytuje. Celu číslo 8 na chodbe číslo 3 do listu aj nakreslil. „Cela je ešte špinavšia, vlhšia a chladnejšia ako tá predtým."

Ileana má tri deti. Dvaja synovia - pätnásťročný a šesťročný - sa s tým, že otec sedí nespravodlivo vo väzení, už vyrovnali. „Vysvetlila som im, že môžu byť na neho pyšní a zdá sa, že to chápu," hovorí Ileana. Dcérka mala pri Omarovom zatknutí len tri mesiace. Nedávno oslávila rok. Na fotografiách z narodeninovej oslavy vyzerá všetko takmer normálne - usmiate tváre a rozžiarené oči detí. „Musíme nejako žiť ďalej. Keď sa on drží v tých strašných podmienkach, musíme aj my dokázať, že sa nezrútime."

Opúšťame skromný stiesnený byt na predmestí Havany. Schádzame tmavým schodiskom na ulicu a stúpame do kopca k neďalekému kostolu. Je nedeľa a v kostole je práve omša. Ľudia spievajú.

Za vydávanie nezávislého časopisu 20 rokov väzenia

Álida Viso Bello, manželka šéfredaktora samizdatového časopisu Revista de Cuba. Ricardovi Alfonsovi sa podarilo vydať len dve čísla, časopis však nezanikol ani po jeho odsúdení na 20 rokov väzenia.

V jednom z malých bytov v uličkách pod kostolom býva so sedemročnou dcérkou Álida, manželka Ricarda Gonzáleza Alfonsa. Ricardo bol predsedom nezávislej Spoločnosti novinárov a šéfredaktorom samizdatového časopisu Revista de Cuba. Do zatknutia sa mu podarilo vydať dve čísla. Prvé v decembri 2002. Už vtedy si myslel, že ho zatknú. Neoficiálny časopis je totiž na Kube niečo nevídané. „Som im vďačný, že ma nechali vydať ešte druhé číslo," povedal Álide počas jej návštevy vo väzení.

Ricarda súdili v spoločnom procese s najznámejším väzňom a symbolom tejto vlny zatýkania, novinárom a spisovateľom Raúlom Riverom. Dvadsaťročný trest, ktorý Ricardo dostal, je nakoniec mierny, keďže žiadaný rozsudok znel - doživotie.

Sami si tu neporadíme

Pre Claudiu Márquez Linares bolo ešte horšie než manželovo zatknutie a odsúdenie na 18 rokov to, že sa - psychicky zrútený - priznal k protištátnej činnosti.

Vo vydávaní časopisu Revista de Cuba pokračuje Claudia Márquezová, 27-ročná manželka Osvalda Alfonsa Valdésa, vodcu Liberálnej kubánskej strany. Osvaldo sa po zatknutí psychicky zrútil a nechal sa presvedčiť k priznaniu, že jeho činnosť je protištátna. Kubánsky režim odvysielal jeho priznanie v televízii.

Keď ho bola Claudia prvýkrát navštíviť, nevedela, čo mu má povedať. Priznanie bolo pre ňu horšie ako manželovo zatknutie a odsúdenie na 18 rokov.

„Osvaldo je teraz pod dohľadom psychiatra, berie upokojujúce lieky. Obviňuje sa za ponižujúce priznanie, hovorí mi, že si sám seba neváži," hovorí Claudia a z očí jej vyhŕknu slzy.

Napriek ponižujúcemu pocitu z manželovho priznania sa však Claudia rozhodla, že sa nepoddá a bude viesť časopis, do ktorého predtým písala. Vďaka jej odhodlaniu sa v septembri minulého roka podarilo vydať tretie číslo a je rozhodnutá pokračovať v tom aj naďalej.

Na otázku, či nemá strach, že zatknú aj ju, odpovie: „Viem, že keby sa mi niečo stalo, môj syn tu zostane sám. Ale tieto represálie v nás všetkých posilnili pocit správnosti toho, čo robíme."

Syn Cristian má sedem rokov. „Povedala som mu, kde je otec. Aj tak to všetci v škole vedia, takže bolo lepšie, aby sa to dozvedel doma. V televízii aj v škole počúva, že jeho otec je zradca národa a nepriateľ vlasti. Na chvíľu tomu aj uveril. Potom som ho však zobrala medzi deti ostatných zatknutých a postupne začal chápať, že je to inak."

Claudia veľa komunikuje s ostatnými, rovnako postihnutými manželkami. Zbiera svedectvá o utrpení ich uväznených manželov, píše o tom články a posiela ich do sveta. Píše o protestných hladovkách, ponurých samotkách, o tom, ako kriminálnici napádajú v spoločných celách politických väzňov.

Adolfa Fernandeza Sainza, odsúdeného na pätnásť rokov, zbil spoluväzeň-kriminálnik tak, až upadol do bezvedomia. Na dvadsať rokov odsúdený Jorge Luis García trpí zase ťažkou klaustrofóbiou, strachom z uzavretých priestorov, a tak si na temnej samotke od zúfalstva obíja hlavu o stenu. Jeho žena zostala sama so štyrmi malými deťmi. Príbehov je veľa. O tomto všetkom rozpráva Claudia. „Pravdu treba stále hovoriť a posielať ju do sveta. Sami si tu neporadíme."

Trestajú celé rodiny

Marcová vlna zatýkania bola špecifická. Okrem obrovského rozsahu a okamžitých vysokých rozsudkov umiestnili všetkých zatknutých do väzníc s najprísnejším režimom a čo najďalej od domova. Už vyše deväť mesiacov trávi väčšina z nich na samotkách. Manželky majú povolené návštevy len každé tri mesiace, matky až každých päť. Vždy však s napätím čakajú, kedy im pošlú z väzenia oznámenie, či vôbec môžu prísť. „Nikdy nie je nič isté, môžu si vymyslieť, čo sa im zachce," hovorí Álida. Listy často dlho nechodia ani jedným smerom, telefón je aj niekoľko mesiacov záhadne pokazený. Cestovanie do väznice trvá hodiny, niekedy dni. Dcéra Guida Singlera Yosleida vyjadrila tento stav slovami: „Všetkých nás neustále ponižujú. Rozhodli sa potrestať nielen tých, čo sú odsúdení na dlhé roky vo väzení, ale aj celé ich rodiny."

Za prepustenie dedka bojuje aj vnuk

Soledad Rivas Verdecia sa snaží aj po manželovom zatknutí udržiavať vo svojej obývačke podzemnú školu.

O ponižujúcom zaobchádzaní s väzneným manželom i s ňou rozpráva s roztrpčením aj takmer šesťdesiatročná Soledad. Sedí v kresle svojej obývačky, ktorá už roky slúži ako podzemná škola. Jej manžel Roberto de Miranda (odsúdený na 20 rokov) bol prezidentom Kolégia nezávislých pedagógov, ktoré školu spravovalo. Navštevovali ju deti opozície a tých Havančanov, ktorí našli odvahu tam svoje deti posielať. Vyučuje sa to, na čo sa nájdu odvážni profesori: anatómia, náboženstvo, strojopis, matematika, cudzie jazyky. Steny miestnosti sú prázdne, vidno však na nich stopy po plagátoch, obrazoch a fotkách, ktoré štátna bezpečnosť pri marcovom záťahu postŕhala a zničila. Okenice sú rozbité, steny zatečené, dovnútra fúka aj prší. Nízka pani sa s námahou pohybuje aj dýcha, ale napriek tomu rozpráva viac o manželových zdravotných problémoch. Ten je momentálne vo väzenskej nemocnici. Soledad však pri poslednej návšteve nepovolili odovzdať mu lieky, ktoré by potreboval. „Hoci je na tom zdravotne veľmi zle, nenechal sa zlomiť, vnútorne je silný."

Bojový duch neopustil ani ju. Naďalej drží pri živote aj školu. Pri všetkom, čo robí, ju sprevádza päťročný vnuk. „Hovorí mi, že musí robiť so mnou všetko pre to, aby dedka pustili von." Soledad je odhodlaná bojovať za jeho prepustenie, kým jej budú sily stačiť. „Stále sa bojím, že jedného dňa niekto príde a oznámi mi, že manžel zomrel. Za všetko, čo by sa s ním stalo, viním túto vládu."

Ako zatkli Pedra Pabla

Elizabeth nám otvorí dvere svojho panelákového bytu v domácom oblečení a s neupravenými vlasmi. Zavedie nás do miestnosti naproti vchodovým dverám, ktorá funguje ako nezávislá knižnica.

„To, čo vidíte, je len torzo. Mali sme to tu plné kníh. Zobrali nám všetko."

Všetko, to neznamená len dokumenty týkajúce sa zakázanej činnosti. Znamená to aj rodinné fotografie a všetku techniku, často aj osobnú. Jej manžel, Pedro Pablo Alvarez Ramos, bol predsedom nezávislej odborovej organizácie a viedol nezávislú knižnicu. „Manžel už nie je najmladší, má päťdesiatšesť rokov, veľmi sa bojím o jeho zdravie. Ak by si mal odsedieť celých dvadsaťpäť rokov, nikdy ho na slobode neuvidím."

Pedro Pablo žil dlhé roky s vedomím, že niečo podobné sa môže stať. „Naše manželstvo sa tak už aj začalo. Trinásť dní po svadbe ho odsúdili na tri roky nútených prác."

Preto ho príliš neprekvapilo, keď osemnásteho marca večer prišla štátna bezpečnosť. „Ja som upratovala vzadu v obývačke, oni vtrhli do bytu. Zakričal na mňa, že prišla polícia. Keďže je veľký srandista, myslela som si, že žartuje. Nech počkajú, kým doupratujem, teraz nemám čas, volala som na neho."

To bolo o pol ôsmej večer. Odišli - aj s Pedrom Pablom - o pol piatej ráno. „Bolo ich asi dvadsať. Všetko nakrúcali na kameru, ešte aj potraviny v chladničke. Vyzeralo to tu strašne. Knižnicu úplne zničili. Pobrali, čo sa dalo. Bojovala som o každú knihu. Podarilo sa mi zachrániť nejaké slovníky, encyklopédie a detské knihy."

Vonku stálo nákladné auto a oni doň všetko v škatuliach nosili. „Celý čas som dúfala, že manžela neodvlečú, že je to len razia. To sme ešte nevedeli, že to isté sa deje paralelne na celej Kube."

Nezávislé odbory, ktoré Pedro Pablo viedol, mali zastúpenie vo všetkých provinciách Kuby. Poskytovali rady a právnu pomoc ľuďom, ktorých vyhodili z práce pre ich názory. Okrem Pedra Pabla pozatýkali viacerých pracovníkov organizácie.

„Podarilo sa im narušiť naše štruktúry, ale pokračujeme ďalej. Zvolávame sa síce narýchlo a zriedkavejšie ako predtým, ale pracujeme."

Dôvodom zatknutia Pedra Pabla však podľa Elizabeth neboli ani nezávislé odbory, ani nezávislá knižnica. Bola ním petícia za slobodu - Projekt Varela. „Boli sme jednou z najaktívnejších buniek. Projekt Varela je v skutočnosti to, čoho sa boja."

S depresiami v kobke bez svetla

María Margita s deťmi. Stav jej manžela, ktorý vždy trpel klaustrofóbiou, sa v malej väzenskej kobke ešte zhoršil. Má nekoordinované pohyby, depresie, stráca pamäť, trasú sa mu ruky.

Novinár Edel José García písal dlhé roky do odborného časopisu o kultúre. Postupne však prestal veriť v to, v čom bol od malička vychovávaný. Pred deviatimi rokmi sa spoznal s nezávislými novinármi a založil si vlastnú organizáciu, ktorej členovia prispievali článkami do emigračnej tlače.

Dnes sedí sám v kobke bez elektrického svetla a je z neho úplne iný človek. Klaustrofóbia, ktorou vždy trpel, sa vo väzení naplno prejavila. Má nekoordinované pohyby, ničia ho depresie, stráca pamäť, trasú sa mu ruky. Napriek utrpeniu poslal manželke Maríi Margite z väzenia báseň, kde hovorí, že „lepšie je byť zatknutý a presvedčený, že to, čo som robil, bolo správne, ako byť na slobode a nemôcť sa slobodne vyjadriť".

Denníky, ktoré mu ona píše a posiela, si prečítať nemôže. Nedostanú sa ďalej ako k väzenským cenzorom.

Padre Felix sa za väznených nemodlí

Všetky ženy uväznených aktivistov pozerajú s nádejou do slobodného sveta. Vedia, že utrpenie ich manželov a rodín režim neobmäkčí, že pomôcť môže len neustály tlak zo zahraničia. Preto sa aj v podmienkach informačnej blokády snažia so svetom čo najviac komunikovať. Funguje Skupina manželiek politických väzňov a podobnú organizáciu si založili aj ich matky. Všetky s nadšením rozprávajú o pravidelných nedeľňajších stretnutiach v kostole Santa Rita v luxusnej havanskej štvrti Miramar, kde sídlia veľvyslanectvá a rezidencie. Pred omšou sa - sprevádzané chladnými zrakmi príslušníkov štátnej bezpečnosti - schádzajú v parku pri kostole. Všetky sú v bielom, na znak spolupatričnosti a protestu. „Pochodujeme parkom a v rukách držíme fotografie svojich uväznených."

Omša sa začína o desiatej. Všetky sú tam a počúvajú slová farára. Ľudia v kostole vedia, že toto miesto sa stalo centrom odporu proti zatýkaniam, vie to aj farár. Padre Felix sa však správa ako celá cirkev: „Rozpráva hlboké filozoficko-teologické zamyslenia plné inotajov, ale je veľmi nekonkrétny. Nikdy sa neodváži spomenúť našu prítomnosť, nikdy sa za našich manželov nepomodlil," hovorí Claudia.

Väzni z provincií

Nie všetci väznení sú z Havany. „Tu, v Havane, sa nejako držíme, máme viac možností, ako dať o sebe počuť. Je nás tu veľa a veľa spolu komunikujeme. V provinciách je to horšie. Manželky väzňov sú ďaleko od seba a cítia sa opustené a zabudnuté," povedali nám viaceré havanské ženy.

Anayi zatkli v jeden deň všetkých troch synov. Každý je väznený v inej časti ostrova.

V mestečku v provincii Matanzas žije Anaya, matka bratov Singlerovcov - Guida, odsúdeného na 20 rokov, Ariela (na 26 mesiacov) a Miguela (na 20 rokov). Všetci traja sú vo väzení, každý však v inej časti ostrova. Na slobode zostala len dcéra, ktorá sa stará o matku a zapája sa do boja za prepustenie politických väzňov. Miguelova žena Josefa, povolaním zdravotná sestra, pokračuje vo vedení nezávislej knižnice, ktorej riaditeľom bol predtým jej manžel. Okrem knižnice fungovalo v dome aj niečo ako nezávislá lekáreň a zdravotné stredisko. Pri domovej prehliadke im štátna bezpečnosť všetky lieky, ešte aj lieky na chronickú chorobu dcérky, zobrala.

Do väzenia odvliekli aj vnuka 80-ročnej Juliany, Ivána Hernándeza. Babka ho tam však nenavštevuje. „Ťažko by som zvládla takú komplikovanú cestu na druhú stranu ostrova. Trvá desať hodín autobusom alebo vlakom." Chodí za ním len mama. Keď mu pri poslednej návšteve doniesla sveter, nedovolili mu ho obliecť. Keď protestoval, udreli ho. Na protest držal dvanásť dní hladovku. „Odvtedy mu nedovolili, aby nám zavolal, aj listy prestali chodiť."

Iván bol nezávislým novinárom a knihovníkom. Z knižnice, ktorá bola v ich dome, zostalo málo, odniesli tri vrecia kníh. Juliana aj s dcérou sú odhodlané v jeho knižničných aktivitách pokračovať. „Môj vnuk je človek pevných zásad. Zavreli ho preto, že rozmýšľa ináč ako oni," hovorí babička. „Odkazuje nám, že ho väzenie duchovne posilnilo a že sa nikdy za žiadnych okolností nevzdá svojich ideálov."

Ako v rozprávke o drakovi

Dnes to na Kube vyzerá ako v rozprávke o drakovi, ktorému za každú zoťatú hlavu narastú ďalšie tri. „Zatknutie nevinných spôsobilo, že sa vynorili tisíce ďalších opozičníkov, ktorí pokračujú v diele zatknutých," hovorí Soledad.

Už desať mesiacov sú nevinní muži za mrežami a hlasy za ich prepustenie silnejú. K rodinám sa postupne pridávajú susedia a známi. Napriek mohutnej štvavej kampani sa ich nezačali strániť. Nosia im jedlo, lieky, povzbudzujú ich.

„Sú úžasní. Povedia mi, keď sa v dome na mňa pýta štátna bezpečnosť. Aj to nesmierne dráždi tých hore. Vidia, že ľudia sa už tak neboja. Vidia, že mnohí už neveria ich klamstvám o zločincoch a zradcoch národa. Poznali našich manželov a vedia, že to boli hodnotní ľudia. Vedia, že nepatria do väzenia."

Verejná zbierka

Rodinám politických väzňov sme pri našej návšteve doručili humanitárnu pomoc od občanov Slovenska a Česka. Slovenská verejná zbierka Pomoc rodinám väznených disidentov na Kube organizovaná občianskym združením Človek v ohrození a Nadáciou Pontis stále pokračuje.

Svoje príspevky môžete posielať na číslo účtu:

4 020 036 463/3100, Ľudová banka

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  2. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  3. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  4. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť
  5. Magazín SME Ženy už v predaji
  6. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  7. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  8. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  9. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  10. Aplikácia na likvidáciu škody. Bez obhliadky a bez faktúry.
  1. Magazín SME Ženy už v predaji
  2. SPS ukončí rok miliónovými investíciami
  3. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  4. Trh s elektromobilmi stagnuje. Kríza by mu mohla pomôcť
  5. Fakulta drží tempo so súčasnými i budúcimi trendmi
  6. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  7. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  8. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  9. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  10. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 35 580
  2. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 23 870
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 19 650
  4. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 17 290
  5. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 16 414
  6. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť 13 386
  7. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 12 294
  8. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 311
  9. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 300
  10. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 487
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Žilinská nemocnica varuje pred režimom vojnovej medicíny

Bojnická nemocnica už nevie vyčleniť ďalšie lôžka pre pacientov s Covidom

Väčšina nemocníc má dostatok lôžok. Avšak hlavne tým na severe Slovenska začínajú akútne chýbať zdravotníci.
Dobré ráno

Dobré ráno: V Poľsku sú ľudia už týždeň v uliciach, zúri tam kultúrna vojna

Do protestov sa zapájajú desaťtisíce ľudí.

Podcast Dobré Ráno.

Fico žije v atmosfére strachu, jeho ľudia končia v putách

Šéf Smeru sa zastal viacerých zadržaných.

Predseda Smeru Robert Fico.
Komentár šéfredaktorky Beaty Balogovej

Trump patrí do múzea

Trump bol nesmiernou inšpiráciou pre všetkých populistov, ale aj autokratov.

Beata Balogová, šefredaktorka denníka SME