i ponúkol Koloman Kertész Bagala v reedícii jeho román Marek koniar a uhorský pápež, ktorým pokračuje v kompletnom chronologickom vydávaní autora, patriaceho k najvýraznejším postavám súčasnej slovenskej prózy.

„Je to v poradí šiesty titul, ktorý zhodou okolností práve vlani, v čase vydania reedície, oslávil dvadsaťročnicu. Ani v tomto kvázihistorickom románe, zasadenom do obdobia Dóžovho povstania, sa autor nezaoberá príliš dobovými súvislosťami, ale vzťahmi ľudí," hovorí Bagala, ktorý priraďuje Johanidesa k svojim najobľúbenejším spisovateľom. „Jeho veci nezostarli."

Na margo Marka koniara vraví kritik Jozef Bžoch, že „Ján Johanides je aj tu silný v architektúre detailu. Často máme pocit, že pri stavbe diela použil nerovnorodý, nesúrodý materiál: balvany vedľa kamienkov, tehly vedľa úlomkov, mramor vedľa štrku. Nedá sa však povedať, že by autorovi chýbal zmysel pre konštrukciu, skôr naopak, mnohé je tu až veľmi matematické a geometrické."

Ján Johanides je svojráznym autorom, nezvykne sa vracať k postavám, miestam, problémom či forme, iste o ňom neplatí, že by bol autorom stále tej istej knihy. Iba ak by sme za písanie jednej a stále tej istej knihy považovali práve tú rozmanitosť.

Jeho debut piatich noviel Súkromie sa stal v šesťdesiatom treťom literárnou udalosťou. Po ďalších dvoch knihách Podstata kameňolomu a Nie, za ktorými nasledovala nedobrovoľná publikačná pauza, o ňom napísal Milan Šútovec, že sa v jeho tvorbe „krížia všetky protirečenia našej epiky dvadsiateho storočia". To, istým spôsobom, platí stále, dokonca aj v storočí ďalšom, do ktorého s veľkým gestom úspešného spisovateľa vstúpil spomínanou Nepriestrelnou ženou.

V celej svojej tvorbe, ktorú doteraz reprezentuje dvadsaťjeden kníh, si uchoval nezaraditeľnosť a dodnes spoľahlivo uniká rôznym literárnym škatuľkovaniam. Zostal stále prozaikom na výsosť artistným, uprednostňujúcim spôsob písania pred dejom či témou. Britský bohemista a slovakista Robert Pynsent ho spolu s Pavlom Hrúzom považuje za predstaviteľa tendencií k mysticizmu, pre ktorých je súčasne charakteristická až nadmerná irónia, ale vždy spojená s veľkou láskou k človeku.

Možno menej sa vie, že podľa jeho novely Potápača priťahujú pramene mora vznikol v spolupráci s režisérom Dušanom Hanákom scenár k úspešnému filmu 322. „Táto novela bola mojím najsilnejším čitateľským zážitkom od prvého kontaktu s ňou v roku 1963 a stále som na ňu myslel niekoľko rokov," spomína Dušan Hanák. „V súvislosti s Johanidesovými prvými knihami sa hovorí o vplyve existencializmu, no uňho nešlo o vtedajšiu módnu záležitosť. Jeho existencializmus nebol opísaný od západných salónnych intelektuálov, bol autentický, zviazaný s našou realitou. Vždy ho mal v krvi."