„Oblečenie pre deti väčšinou šijem,“ hovorí Anna. Zvyšok nakupuje na trhu, v second hande, alebo v čínskom obchode v neďalekom Kežmarku. „Niekedy sme nakupovali aj v Novom Targu v Poľsku, no už sa to neoplatí, aj tam to už zdraželo,“ hovorí. Do kina či divadla vôbec nechodia. Na dovolenke boli naposledy pred ôsmimi rokmi v Kováčovej.
Ich celkový čistý mesačný príjem je 13,5-tisíca korún. Na jedného člena to nie je ani 3-tisíc korún. Sociológovia hovoria, že hranicou chudoby na Slovensku je životné minimum. To je pre dospelú fyzickú osobu 3 790 korún.
Situáciu, v ktorej žije Petrova rodina, možno bez zveličovania nazvať chudoba. Sám si to však nepripúšťa, možno s menšími obmenami tak žili aj jeho rodičia a starí rodičia.
Mnohí o svojej chudobe nevedia
Podľa sociológov je chudobných viac ako 10 percent populácie Slovenska. Chudobní, to nie sú len bezdomovci žobrajúci alebo ponevierajúci sa na staniciach, či pri kontajneroch.
K polmiliónovému davu chudobných patria dlhodobo nezamestnaní, slobodné matky, dôchodcovia, obyvatelia rómskych osád či dedín, kde sa miera nezamestnanosti blíži k 100 percentám, ale aj zamestnanci mnohých zadlžených podnikov, ktorých plat sa pohybuje na hranici minimálnej mzdy.
Mnohí z týchto ľudí si na svoje postavenie zvykli a dokonca ani netušia, že žijú na hranici chudoby.
Z mesačného príjmu, čo zarobia alebo dostanú od štátu ako podporu či sociálnu dávku, len horko-ťažko vedia zaplatiť byt, kúpiť základnú stravu a nevyhnutné oblečenie. Chudobný je totiž ten, kto si nemôže dovoliť to, čo je pre iných bežným životným štandardom.
Kde sa začína hranica chudoby?
Chudoba je súčasťou každej spoločnosti, je na Ukrajine, aj v New Yorku. Podľa definície Rady Európy je chudobný ten, ktorého zdroje – materiálne, kultúrne a sociálne – sú tak limitované, že ho vylučujú z minimálne akceptovateľného životného štýlu, nemôže si dovoliť to, čo je pre ostatných bežné.
„Na základe príjmovej charakteristiky obyvateľstva možno konštatovať, že Slovensko patrí k chudobnejším krajinám,“ analyzuje chudobu v Národnej správe o ľudskom rozvoji 2000 sociológ Michal Vašečka.
„Každá spoločnosť má a bude mať svojich chudobných a vytváranie podporných sietí by malo viesť k zamedzeniu a vzniku šírenia chudoby,“ myslí si Vašečka.
V tlmení chudoby na Slovensku zohráva dôležitú úlohu rodinná solidarita a dokonca pre Slovákov typická domáca samovýroba – záhradkárstvo, šitie, chov, stavbárčenie.
Slovo chudoba nefiguruje v žiadnom slovenskom zákone, neuvádza sa ani v štatistikách. Vo výskumoch štatistického úradu sa hovorí o nízkopríjmových domácnostiach či o „osobách pod životným minimom“. Vyhýbanie sa slovu chudoba z čias socializmu aj naďalej pretrváva.
Štatistické výskumy sa pri určovaní počtu ľudí v stave „hmotnej núdze“ opierajú o počet poberateľov sociálnych dávok. Tých je na Slovensku približne 10,8 percenta.
Podľa riaditeľky Medzinárodného strediska pre štúdium rodiny Eriky Kvapilovej existujú rôzne definície chudoby, ale životné minimum za oficiálnu hranicu nepovažuje. Je to podľa nej len akýsi základ na výpočet výšky niektorých sociálnych dávok, ktoré sa nachádzajú v systéme štátnej sociálnej podpory a pomoci. „To, čo my zväčša chápeme ako chudobu, napríklad nedávno zverejnené číslo okolo 10,5 percenta, sú v skutočnosti tí, čo poberajú sociálne dávky. Teda ľudia, ktorých príjem klesol pod hranicu životného minima. Naša definícia chudoby nie je kompatibilná so štandardnými definíciami OECD, Svetovej banky a podobne,“ hovorí Kvapilová.
Hladové doliny
Niekdajšie hladové doliny aj dnes trpia hmot- nou núdzou – sú to regióny Kysúc, Oravy, severného Spiša, Zemplína, južnej časti Gemera, Hontu a Novohradu.
Najväčší počet poberateľov sociálnych dávok je v Košickom kraji. Na sklonku roku 1999 ich bolo 21 percent z celkového počtu poberateľov dávok sociálnej pomoci. Nasleduje Prešovský kraj 19 percent, Banskobystrický kraj 16 percent, najnižšie hodnoty má Bratislavský kraj, kde títo obyvatelia tvoria len 3 percentá. MIRKA HOROBOVÁ
