Sťahovanie obyvateľstva medzi dedinou a mestom nie je nič nové. Už za prvej republiky sa najmä štátni zamestnanci sťahovali po krajine na základe umiestneniek a v päťdesiatych rokoch sa z rozmiestňovania ľudí stal dokonca ideologický pokus, ako zmeniť aj dedinu aj mesto. Dnes sa ľudia sťahujú hore - dole opäť. Pôsobením voľného trhu po revolúcii vznikol zaujímavý fenomén: pre ľudí z mnohých dedín sa stal odchod do mesta nutnosťou a pre mestských ľudí sťahovanie na vidiek možnosťou, ako žiť kvalitnejší život a v poslednom čase dokonca módou.

Z dediny do mesta
Keď v sedemdesiatych rokoch prišiel do Varechoviec na Východnom Slovensku na poľovačku minister z Prahy, rozhliadol sa a povedal: Vyľudniť a zalesniť. Dnes starosta obce Milan Hudák polovážne hovorí: "Asi tak aj skončíme."
V Stropkovskom okrese je 42 dedín, v každej z nich žije v priemere necelých dvesto obyvateľov. Podobne sú na tom aj v Medzilaboreckom a Svidníckom okrese. Čím bližšie k poľským hraniciam, tým je reálny počet ľudí menší. Väčšinu obyvateľov tvoria starí ľudia, mladí odišli bývať do okolitých mestečiek alebo do Prahy a ešte západnejšie. Domov prídu párkrát do roka.
Dôvod sťahovania vo veľkom je jasný - nedostatok pracovných príležitostí.
Najbližšia práca je v Stropkove, Svidníku alebo Medzilaborciach. Pod pracovnými príležitosťami si však netreba predstavovať viac ako napríklad stropkovskú Teslu, ktorá vyrába telefóny.

Vyľudniť a zalesniť
Vo Varechovciach funguje jeden obchod. Budovu miestnej Jednoty odkúpila obec v nádeji, že ju prenajme nejakej firme, ktorá zamestná dedinčanov. Dodnes je však prázdna. Okrem toho podniká v dedine jeden človek s elektroservisom. "Jediná možnosť, ako rozvíjať infraštruktúru, je cez mikroregióny, a to je ťažká cesta," hovorí starosta Hudák. Do mikroregiónu patrí 20 obcí a každá chce niečo iné.
Starosta odhaduje, že ak tam nenastane žiaden vývoj, nevymrú len dedinky, ale aj tieto malé mestečká na Východe. "Ľudia, ktorí odchádzajú za prácou do Čiech, sa nebudú predsa vracať domov každý víkend, radšej si tam prenajmú alebo časom kúpia byt."

Keby boli peniaze
Niektoré domy v dedine sú prázdne, na pozemkoch sa rozpadajú malé farebné chalúpky. Ich majitelia žijú v Košiciach a sem prídu len raz za čas. Niektoré domčeky sú na predaj aj s pozemkom za smiešnu sumu. Využila to istá pani z Košíc, ktorá si nedávno kúpila domček a teraz zháňa druhý pre známych. Chce sem prísť bývať so starými rodičmi a synom.
Podhorský kraj s rozsiahlymi lesmi je ideálnym miestom na agroturistiku, zberanie húb či poľovačku. To by bola aj príležitosť vytvoriť nové pracovné miesta.
"Keby boli peniaze z európskych fondov, vedeli by sme to tu upraviť na rekreačné účely," hovorí starosta. Pôžičku z eurofondov si však predstavoval inak - tak, že každá dedina si bude môcť naložiť s peniazmi podľa svojho. "Lenže, ak nemáte projekt nad desať miliónov, nik sa s vami nebude ani baviť. Jediná možnosť je, že by obce spoločne vytvorili veľký projekt. Ale my najprv potrebujeme v dedine kanalizáciu a plyn - ľudia doteraz kúria drevom. Potom sem môžu začať chodiť turisti."
Zatiaľ sem chodia poľovníci na diviaky a jelene. Čechov lákajú nižšie ceny za zver a nevadí im, že najbližší hotel je až vo Svidníku. Milan Hudák ukazuje cez okno miestneho úradu na pozemok, na ktorom chcel vybudovať oboru na chov karpatského jeleňa pre poľovníkov z ostatných krajín. "Lenže človek sám to nepresadí a obec má čo robiť, aby prežila."

Už sa nevracajte
Kraj, do ktorého sa priemysel dosadzoval v rámci štátnych plánov, momentálne pasívne vyčkáva. Autobusové spojenie so svetom je riedke - ostali len najnutnejšie spoje pre deti do školy a tých, čo nemajú vlastné auto. Najbližšia škola je v Havaji, tunajšiu už zrušili. Uvažujem, ako by exotický názov dedinky využili na prilákanie turistov niekde vo svete.
Starosta Milan Hudák na záver hovorí: "Ja som si tu už zvykol, nikam by som nešiel. Ale dvom deťom, ktoré chodia na gymnázium, hovorím, aby sa sem už nevracali."

Vdovy na ulici
Z Varechoviec do Repejova je len kúsok. Je sobota pred obedom, dedina je vyľudnená. Všetci sú v kostole. Pár domov - nie rozpadnutých chalúp, ale moderných stavieb, je evidentne opustených: okná zabednené, bránka zamknutá.
Kde bývajú Cipkovci, sa niet koho opýtať. Nakoniec sa v jednom okne objaví staršia žena. Za chvíľu vybehne na ulicu a vysvetlí kadiaľ ísť. So slzami na krajíčku ešte ukáže na rad domov na jej ulici: "Tu už bývame len vdovy, samy v celom dome." Dcéry sa povydávali do Stropkova alebo Humenného.

Čo robiť?
Mladí Cipkovci sa nedávno presťahovali do Humenného a teraz prišli navštíviť rodičov. "Odišli do mesta kvôli robote," hovorí otec Cipka.
Podľa syna život v paneláku nie je to pravé, ale ujde to - vyriešili problém s dochádzaním do roboty aj s vodením dcéry do škôlky. "Najviac by sa mi páčilo mať rodinný dom niekde na okraji mesta. Všetko by bolo blízko - obchody, úrady, banky, lekár," dodáva rodený dedinčan, ktorý v meste oceňuje dostupnosť služieb. Každý z obyvateľov obce vie, koľko hodín a cestovania obnáša obyčajná návšteva lekára.
V dedine ostalo len veľmi málo mladých - nemajú tu školu, škôlku. Väčšina odišla do okolitých mestečiek. Tí, ktorí ostali, robia čo sa dá. Zostalo tu družstvo a vo vedľajšej obci je firma na výrobu skla.
Pri slovách turistický ruch sa mladý Cipka začuduje: "Ťažko, nemáme tu žiadne jazero, nie je tu nič výnimočné. Mohli by tu však byť cyklistické trasy, alebo vy sa dalo využiť, že sme hubársky región," vynachádza sa nakoniec.
Ďalší z rodiny Cipkovcov, Ján, odišiel do Košíc ešte v sedemdesiatom treťom. Hovorí, že v meste je čím ďalej tým väčší blázinec, ale perspektívu života na dedine veľmi nevidí. "Poľnohospodárstvo skončilo, družstvá nevyrábajú, rozpadli sa. Stará ľudia dožívajú na dedine, mladí odchádzajú."
V kuchyni sedí aj bývalý učiteľ Ján Hríb a ten vidí šancu na podnikanie v drevárskom závode, veď žijú v podhorskej oblasti. "Musím však pochváliť jedného mladého človeka, ktorý sa podujal založiť králičiu farmu."

Dedina a mesto podľa dedinčana
Mladí sa z dedín na východe síce vysťahúvajú, ale objavujú sa aj prisťahovalci. Repejov a iné malé obce lákajú lacným bývaním a nízkymi životnými nákladmi. "Ľudia si kúpia domček na dedine a na dôchodku v ňom bývajú celú letnú sezónu. Doma odhlásia odvoz smetí, bytové poplatky a idú sem. Na zimu sa vracajú do mesta, do paneláku, kde je teplejšie," hovorí Ján Hríb.
Za najväčšiu výhodu života na dedine považuje jednoznačne menšie výdavky na život. V meste dostane dôchodca 6000 korún a z toho 3000 korún dá za bývanie. Na dedine je v tomto smere situácia oveľa lepšia. "Zoženú tu lacnejšie drevo na kúrenie, môžu chovať sliepky, niečo si dopestovať. Je tu zdravšie," hovorí Hríb. Jeho predstava o meste nie je veľmi lichotivá: časté krádeže, týranie starých ľudí, dokonca vraždy.
Je možné, že vymierajúce dedinky zachráni trend návratu na vidiek? Podľa Jána Cipku sa pomaly blíži čas, keď sa ľudia budú chcieť vracať z miest na dediny. Tomu, myslí si, pomôžu aj nové cesty. Dedinský život však už podľa neho bude vyzerať trochu inak. "Už nebudú vedieť robiť okolo domu a v záhrade, no kto z mladých vie dnes kosiť?"

Z mesta na dedinu
Trend sťahovania sa z mesta na dedinu je niekoľko posledných rokov očividný v okolí Bratislavy. Tí bohatší si v okolitých dedinách stavajú nové domy, tí chudobnejší si prenajímajú staršie.
Kedy sa človek rozhodne odísť z mesta preč? "V živote človeka sú viaceré etapy. Ja mám dobrú prácu, takmer dospelú dcéru a som v etape, keď sa mi otvára priestor na ďalšie sny. Dom na dedine je jedným z nich. Ideálne mi dopĺňa potrebu sebarealizácie," hovorí Vlaďa, ktorá je vedúcou oddelenia v banke. Jej podmienkou je, aby to bolo okolo 50 kilometrov od Bratislavy.

Viac slobody
Podobne ako Vlaďa uvažuje mnoho manažérov a finančne nezávislých ľudí. Sú to väčšinou ľudia do štyridsať rokov s rodinou, ktorí na začiatku bývali v paneláku v Bratislave, a hneď ako si finančne trošku polepšili, začali stavať dom v niektorej z okolitých dedín.
Za veľkú nevýhodu života v paneláku považujú jeho neosobnosť, anonymitu a zároveň nedostatok intimity. "Láka ma trochu viacej slobody a intimity, ktorú dávajú vlastné štyri steny a väčší priestor. V domčeku nebudem mať susedov nad sebou, pod sebou, vedľa seba." hovorí Vlaďa. Spolu so získanou slobodou ale musí človek z mesta rátať s tým, že na dedine si susedia vidia až do hrncov. "Mne sa styk s ľuďmi páči, mám rada komunikáciu, kontakt s okolím," hovorí Vlaďa. "Aj keď je to konzervatívny vidiek, je to naša civilizácia, v ktorej žijeme. Láka ma návrat k prírode a tradíciám."
Okrem toho sa predstavy o bývaní na vidieku spájajú ľuďom z mesta s blízkosťou prírody, vlastnou záhradkou, do ktorej sa dá vyjsť rovno z domu, alebo výhľad na les. Vlaďa hovorí, že aj jej brat si kúpil domček v dedine Hrádok blízko Piešťan. Odvtedy na ňom a jeho manželke spozorovala obrovskú zmenu - je spokojnejší.

Vzdialenosť nie je problém
Ľudia, ktorí sa prisťahujú do mesta, si rýchlo zvyknú na všetky jeho výhody. Nákupy v ktorúkoľvek dennú a nočnú hodinu, vo väčších mestách množstvo kultúry, výber kín, kaviarní.
Ani mestskí ľudia, túžiaci po vidieku, sa týchto výhod nemienia vzdať - a pretože patria do kategórie, ktoré autá nielen majú, ale môžu si dovoliť na nich aj slobodne jazdiť, ani nemusia.

Staré bicykle a džípy
Rusovce sú časťou Bratislavy, no ležia od nej dosť ďaleko na to, aby si zachovali vidiecky charakter. K pôvodnému obyvateľstvu v posledných rokoch pribúdajú prisťahovalci z Bratislavy a iných miest, zo severu aj stredu Slovenska. Miešanie pôvodných a nových vidno už z cesty - muži a chlapci na starých bicykloch nesú vrecia a akési rúry, po ceste ich obiehajú drahé autá. Pred zrekonštruovaným domom parkuje džíp.
Úroveň dediny v porovnaní s tou pri poľských hraniciach je o niekoľko stupňov vyššia - je tu nákupné stredisko, malá tržnica, reštaurácie, ktoré hlavne v lete vítajú návštevníkov z mesta aj z Rakúska. Cedule na domoch lákajú do butiku alebo na internet, v jednom je dokonca predaj krmiva pre psov. V tejto dedine už väčšina psov nežerie mäso z bitúnku či zvyšky obeda.

Rusovce rastú
Do Rusoviec sa ľudia začali sťahovať v rokoch 1995-96. Ako hovorí Richard Urbanovič z miestneho úradu, vtedy vyčlenili plochy pre výstavbu, pretože ľudia začali mať záujem investovať do rodinných domov.
Prisťahovalci stavajú nové domy a odkupujú staré, ktoré rekonštruujú.
V prímestskej časti s historickým kaštieľom a v blízkosti vodnej hrádze žije teraz 2000 ľudí. Na juhu obce vyrastajú rodinné domy v rámci projektu Prímestské bývanie, sever dediny je zatiaľ vyznačený len v pláne. Richard Urbanovič hovorí, že v plánoch sa ráta aj s postavením športového areálu, napríklad na golf.
Za päť - šesť rokov stúpne počet obyvateľov Rusoviec na 5000. Médiami nedávno prebehla správa, že v zóne zaznačenej v nákresoch ako podnikateľská je veľký záujem dvetisíc bytov. To by však znamenalo v krátkom čase nárast obyvateľov o ďalších päťtisíc ľudí a to by Rusovce nemuseli zvládnuť.

Trávnik alebo balkón
Do obce sa sťahujú podnikatelia, ale aj štátni zamestnanci alebo poľnohospodári. Prečo je záujem o život na vidieku?
Vidiek poskytuje podstatne väčšie súkromie a menšiu anonymitu. "Rodiny majú lepšie podmienky vybudovať si rodinné zázemie, možno si posedieť vonku bez toho, aby človek musel niekam ďaleko chodiť. Je rozdiel vyjsť si na balkón alebo vyjsť si na vlastný trávnik," hovorí Urbanovič.
Finančne sa život v prímestskej dedine vyrovnáva so životom v meste.
Hoci sa dajú kúpiť aj obrovské pozemky, záhradky okolo domu už nie sú veľké, pri cenách 2 500 - 3 000 korún za meter štvorcový sú pre ľudí finančne zaujímavejšie malé pozemky. Z väčšiny domov sa vytratili zeleninové a ovocné záhrady, ktoré by prinášali zisk. Záhradu tvorí bazén, trávnik či altánok.

Služby mestu, pokoj dedine
Prisťahovalectvo do Rusoviec podľa Urbanoviča nijako podstatne nezmenilo infraštruktúru obce. Ďalšie školy nebolo treba, pretože ľudia zamestnaní v meste vozia deti do bratislavských škôl. Z toho istého dôvodu stačí aj počet autobusov, ktoré premávajú medzi Bratislavou a jej mestskými časťami pri hrádzi.
"Sme veľmi blízko hlavného mesta, a tam je služieb dosť. Ľudia majú k dispozícii autá, preto nakúpia v centre a sem si už prídu len oddýchnuť, zrelaxovať," hovorí Urbanovič.
Na druhej strane, ak si tu vraj nejaká predajňa spraví dobré meno, rýchlo sa to roznesie a pre Bratislavčanov nie je problém prísť na nákup sem.
V letnej sezóne sú Rusovce preťažené návštevníkmi neďalekej hrádze, ktorí parkujú v každej voľnej uličke. Inak obec nestráca nič zo svojho charakteru, a to platí aj o neanonymnom prostredí.
"Aj keď prídu noví ľudia, do života obce sa skôr či neskôr zapoja," hovorí Urbanovič. "Všetci, ktorí odídu bývať na dedinu, musia rátať so stratou anonymity - taká je mentalita ľudí, a to sa nezmení."

Prečo je život na dedine lepší?

Podľa dedinčanov:
- ideálne miesto na hubárčenie, poľovačky, turistiku, zber lesných plodov
- nižšie výdavky na život
- lacné drevo na kúrenie
- možnosť dopestovať si
vlastnú úrodu, chovať domáce
úžitkové zvieratá
- zdravšie prostredie
- malá kriminalita
- väčšia bezpečnosť

Podľa mestských ľudí:
- väčšie súkromie
- menšia anonymita
- ľahšie sa buduje rodinné zázemie
- bližšie do prírody
- relax
- priestor pre sebarealizáciu
- sloboda a intimita
- možnosť turistiky, sezónnych športov
- kvetinová záhrada
- komfort
- návrat k prírode a tradíciám
- väčšia bezpečnosť malých detí
- lacné remeselnícke práce

Čo je lepšie v meste?
Podľa ľudí z vidieka aj mesta:
- viac pracovných príležitostí
- možnosti kultúry, športu
- ľahká dostupnosť služieb
- výber škôl
- jednoduchšia dochádzka do práce a školy
- viac obchodov, kaviarní

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ