Na začiatku Amélie z Montmartru si titulná hrdinka pomaličky oblizuje končeky prstov vykúpané v jahodách, jeden po druhom, všetkých desať. Každý pozná ten fantastický pocit, zastaviť jahodu v ústach a pomaly ju roztláčať jazykom. Amélia je filmový ekvivalent tohto pôžitku, vizuálny, akustický, citový.

A táto filmová pohoda všetkých pohôd prichádza dnes do slovenských kín práve z krajiny, ktorá sociálnou drámou a umeleckým porno práve v posledných rokoch najväčšmi skúša našu filmovú výdrž: z Francúzska.

Všetko, čo je parížske

Amélia je síce vo svojej podstate hlboko staromódna, vonkajšia škrupinka je však nekompromisne postmoderná. Propaguje starý dobrý Paríž, ale s pomocou najnovších digitálnych trikov. Šťastná zmes protikladných látok plní všetky naše túžby a sny o tom, že život zas bude jednoduchý ako kedysi, ale prosím, dokonale farebný a so všetkými príjemnosťami dneška.

Digitálna guma očistila Paríž od všadeprítomných znakov súčasnosti: otravných graffitov a kypiacich smetiakov a – žiaľ – aj všetkých nefrancúzskych postáv až na neškodného arabského pomocného predavača, ktorý počúva na milé francúzske meno Lucien. Všetko vyzerá, akoby sme boli v päťdesiatych rokoch, za ktorými Francúzom srdce stále piští – keď sa Američania v Las Vegas opičili po Paríži a Nemci si ho posielali domov na pohľadniciach.

A tento učebnicový Montmartre niekde okolo kaviarne Deux Moulins na ulici Lepic obývajú učebnicoví Parížania. Máme tu klebetné centrum okolo novinového stánku, je tu majiteľka bistra, ktorá všade bola, neúspešný spisovateľ, trafikantka – hypochondrička, domovníčka, ktorú opustil manžel, a záhadný starček v byte odnaproti. A pravdaže, Amélia Poulain, čašníčka, sotva dvadsaťročná, osamelá, ale krásna, plachá a hľadajúca výstižný dôvod, pre ktorý vlastne žije tento život. Nájde ho presne vo chvíli, keď sa dozvie o smrti princeznej Diany, vykĺzne jej z ruky vrchnáčik od parfumu a zakotúľa sa k osudnej kachličke.

Ako ho tam hľadá, nahmatá za ňou skrýšu a v nej plechovú škatuľku s niečími dávnymi detskými pokladmi. Rozhodne sa, že nájde majiteľa a zabudnutý majetok mu vráti. Tým momentom sa mení na zamaskovanú dobrú vílu a začne diskrétne, no účinne zasahovať do sveta blížnych. Životnú rolu prevzala nie náhodou v noc, keď inú sväticu odvolali z tohto sveta.

Ružový marcipán nostalgie

Jej na dôchodku pomaličky plesnivejúci otec, či terorizujúci predavač ovocia – Amélia každého nebadane postrčí správnym smerom. Len samotnému anjelovi strážnemu, ako sa už od čias Lady Di a Matky Terezy stalo pravidlom, zostáva šťastie odopreté. Aspoň sa zdá.

Takéto bezbrehé ľudské teplo, pochopiteľne, permanentne balansuje nad sudom so sladkým sentimentálnym sirupom, aký sme ochutnali napríklad v slzotvornom a hviezdne obsadenom americkom Pošli ďalej.

V tom je však kúzlo Jeunetovej továrne na sny ą la franćaise: všetko, o čom hovorí, je potiahnuté ružovým marcipánom nostalgie, no ako sa o tom rozpráva, je vecou umenia s počítačovými trikmi, rýchlymi strihmi, rafinovanými nájazdmi kamery a strategicky zosilnenými zvukmi.

Len čo hrdinka v novej role nájde zaľúbenie, Jeunet už aj servíruje paródiu. Amélia vidí televízny šot o sebe ako o predčasne zosnulom anjelovi chudobných a hladujúcich. Alebo odkaz na slzné žľazy: jedného dňa Amélia stretne svojho vysnívaného princa a vzápätí ho stratí. V poryve sebaľútosti jej nielenže vytrysknú slzy, Jeunet jej celé telo nechá doslova rozplynúť v slzách. Málokedy bol digitálny efekt použitý tak nečakane poeticky. Samozrejme, o pár sekúnd je už zasa celá, pretože divák vie, že to bol iba drobný Jeunetov gag. Amélia je plná takýchto hračiek. Hollywoodske filmy sú natlačené do príbehu ako do korzetu – všetko, čo vybočuje z rovnej čiary deja, tu vzbudzuje paniku. Naproti tomu Amélia ako rozmarné žriebä – Amélia Poulain je Amélia Žriebätková – má stále čas zaoberať sa nepodstatnými vecami.

Malé radosti

Amélia je nostalgická a k tomu romantická, surreálna, postmoderná a poeticky realistická. Inými slovami, je to celá príručka dejín francúzskeho umenia dvadsiateho storočia.

Stopa vedie až sto rokov dozadu, k Augustovi Renoirovi – ústredný význam tu má jeho obraz Le déjeuner des canotiers (Obed veslárov), pokračuje na Canal St. Martin, kde sa Amélia díva na Hôtel du Nord Marcela Carného, potom vedie na Rue St. Vincent, ktorej Jean Renoir venoval slávny šansón vo French Can-Can, dotkne sa Novej vlny – majiteľka bistra hrala v Truffautovi a priblíži sa k súčasnosti a jej vo Francúzsku slávnym knihám.

Amélia z Montmartru je ukľudňujúci kúpeľ v nádhernom svete minulého Francúzska. „Naše časy nemajú veľké ideály,“ hovorí Jeunet, „najlepšie je sústrediť sa na malé radosti.“ Amélii sa páči, keď môže ponoriť ruku do vreca s obilím alebo hádzať kamenné žabky nad vodou. Páči sa jej, keď sa predavač Lucien dotýka cigórie ako vzácnosti, a keď jej nastávajúci skladá album z odhodených portrétov fotoautomatov. Amélia je jedným z najkrajších únikových oblakov, aké sa kedy na filmovom nebi objavili.

Konzervatívny francúzsky prezident Chirac si objednal súkromnú projekciu v Elyzejskom paláci, socialistický starosta Montmartru sľúbil voličom filmové predstavenie zadarmo. Sedem a pol milióna Francúzov zaplatilo za lístky. Keby mali na výber, zavesili by si portrét Amélie vo všetkých úradovniach. Presnejšie povedané, portrét Audrey Tatou. Od čias Audrey Hepburn si toto krstné meno nikto nezaslúžil väčšmi.

ANDREA PUKOVÁ