do Tokia. V anonymite luxusného hotela v nej prepukne svetabôľ vo výbušnej kombinácii s pochybnosťami o sebe.
Táto veta sa však najmä hodila na Sofiu Coppolovú, režisérku a autorku tohto filmu. Aspoň kedysi. Po veľkom a nečakanom úspechu tohto filmu sa Sofia Coppolová stala zázračným dieťaťom súčasnej kinematografie. Získala zaňho už niekoľko nominácií na Zlatý glóbus, ceny rôznych združení filmových publicistov, a je veľmi pravdepodobné, že vážne zaujme aj hlasujúcich členov Americkej filmovej akadémie - rozhodne má podľa americkej tlače veľké šance na Oscara za pôvodný scenár. Lost in Translation by sa pred koncom tohto roka malo dostať do slovenských kín.
Cena k tejto jej identite viedla okľukou. „Zákruty mám rada," povedala The New York Times Sofia Coppolová, a platí to aj pre jej vlastný život. To, kým je, najprv vedeli všetci ostatní lepšie, než ona. Už ako bábätku jej otec Francis Ford Coppola zaistil miesto v dejinách filmu - v legendárnej sekvencii krstu v Krstnom otcovi vystupovala ako synovec hlavného zloducha.
Nájdete ju v drobných rolách aj v ďalších dieloch Krstného otca. A potom prišla príležitosť, v ktorej mal mladý talent zažiariť: keď Winona Ryderová pred nakrúcaním ochorela, šupol Sofiu jej otec Francis do úlohy dcéry Michaela Corleoneho - hlavnej ženskej postavy. V nej stihlo osemnásťročnú Sofiu potupné fiasko. Jej výkon bol chabý a kritika ju jednohlasne a s pôžitkom zničila. Ona sa pritom do tejto roly vôbec nehrnula. „Len som sa snažila vypomôcť," hovorí. Všetky pokusy jej otca urobiť z nej filmovú herečku boli od začiatku odsúdené na neúspech. Sofia Coppolová totiž tvrdí: „Nemám rada, keď mi druhí hovoria, čo mám robiť." Ibaže spočiatku presne nevedela, čo chce. Skúšala rôzne identity, chodila na vysokú školu umeleckú, otvorila si v Los Angeles nočný podnik a založila si módny label Milk Fed. Na európskej premiére filmu Lost in Translation už novinárom povedala: „Nikomu nemusím nič dokazovať." Hoci si pri každom svojom scenári vyžiada spätnú väzbu od svojho otca.
Pri Lost in Translation, ako tvrdí, pomerne presne vedela, čo s príbehom urobí. Jej prvý celovečerný film, nakrútený na motívy dnes už slávneho románu Jeffreyho Eugenidesa The Virgin Suicides, rozvíjal príbeh a jeho atmosféru trochu neisto, v Lost in Translation má podľa tých istých kritikov zreteľný vlastný štýl a presnú rovnováhu všetkých prvkov.
Kto pozná príbeh Sofie Coppolovej z bulvárnej tlače, ľahko môže mať nutkanie vidieť Lost in Translation ako autobiografickú spoveď. Manžel mladej Charlotte, úspešný fotograf, môže ľahko pripomínať režiséra Spika Jonza, Coppolovej exmanžela, ktorého kedysi často sprevádzala na služobných cestách do Japonska. Fotograf udržoval vrelé vzťahy k atraktívnej blondínke, pod ktorou si znalci predstavia Cameron Diazovú, s ktorou sa Charlottin exmanžel hlboko zblížil pri nakrúcaní V koži Johna Malkovicha. A otcovská postava, ktorú hrá Bill Murray? Komu by nenapadlo, že je to odraz vzťahu Sofie a jej slávneho otca?
Kam smeruje cesta Coppolovej po Lost in Translation? Odpovede sú hmlisté. Nákladné projekty, drahšie, než bola táto nezávislá snímka za štvrť milióna, si nemôže dovoliť. Nie je cieľom pracovať pre Hollywood, hoci keby jej zaručili tvorivú slobodu, bolo by to hneď iné. Jedna z odpovedí, na otázku „kto som?" by mohla byť jej veta: „Nechcem nakrúcať príbehy, väčšie než sám život. Chcela by som len čosi zo života zachytiť." Po Lost in Translation už nikto nespochybňuje, že by svoj vlastný kľúč k životu nebola našla.
ANDREA PUKOVÁ
