Výbuch v Jeruzaleme. Izraelský záchranár rýchle odnáša z miesta činu zranené dievčatko. Bude môcť na hrôzu, ktorú prežilo, zabudnúť? FOTO - REUTERS

Osemročná Pnina sa bojí mužov v dlhých kabátoch. Keď ich zbadá, rozplače sa a uteká sa schovať. Skrývať sa vie dokonale. Už niekoľkokrát ju hľadal špeciálny policajný tím. Celé hodiny ju nevedeli nájsť. V Tel Avive - meste, kde je jedna z najvyšších koncentrácií policajtov a vojakov na meter ulice na svete.

Pred pár mesiacmi sa Pnina pri pohľade na akéhokoľvek muža v dlhom plášti pocikala. Bolo to vtedy, keď sa tehotných žien na ulici pýtala, či majú v brušku jej brata. Mama jej povedala, že brata, ktorého pre ňu „chystala" za dobré známky, schovala do bruška inej tety. Aby ho zachránila pred výbuchom. Tak ako ochránila Pninu, keď si na ňu ľahla, keď sedeli na zmrzline a neďaleko vyletel do vzduchu autobus. Pnina videla muža, čo to urobil. Mal dlhý plášť.

Pnina, mama a brat

Teraz už vie, že jej brat v maminom bruchu zomrel. „Zľakol sa," vysvetľuje každému. Domov nosí dobré známky, lebo chce od mamy nového brata. Všetci okrem Pniny vedia, že žiadny nový brat už nebude. Pninina mama neprišla pri výbuchu len o dieťa. Tlakom zdeformovanú maternicu jej vybrali s mŕtvym chlapčekom.

Druháčka Pnina si prišla oddýchnuť do prímorského strediska Eilat. Spolu s ňou štyristo ďalších detí a celý regiment psychológov, študentov pedagogiky, manželiek rabínov a dobrovoľníkov. Pnina je na tom ešte celkom dobre - výbuch „len" videla. Zranenú, zakrvavenú mamu odviezli z reštaurácie skôr, ako sa Pnina spamätala zo šoku.

Šaron

„Máme tu deti, ktoré stratili celú rodinu, videli svojich príbuzných bez hlavy, končatín, aj také, čo im rodičov pred ich očami surovo popravili výstrelom do čela," hovorí psychologička Šaron.

Šaron pracuje s rodinami obetí samovražedných atentátov už päť rokov. Má necelých tridsať a šedivé vlasy. „Nepočúvam príjemné veci a ani keď zavriem dvere ordinácie, neviem na ne zabudnúť."

Šaron sa rozhodla, že nebude mať deti. „V Izraeli určite nie. Možno sa po čase odsťahujem a založím si rodinu, ale tu nie. Príliš často vidím deti, čo stratili rodičov, alebo rodičov, čo prežili smrť vlastných detí bez toho, aby sa mohli rozlúčiť. Viem, ako vyzerá predizba pekla a nechcem zistiť, čo je za ňou." Klientov však presviedča, aby po tragédii začali nový život a nebáli sa investovať svoje city do iných.

Starý zákon bez krvi

Deti behajú po pláži, spievajú, robia kotrmelce. Popoludní sa trochu učia. Pnina je najlepšia. Na jej zošitoch a knihách nie sú somárske uši, jej alef - prvé písmeno hebrejskej abecedy - je predpisovo bacuľaté. Pnina výborne číta a zaujímavo rozpráva príbeh kráľa Davida. Ostatným ho hrá spolu so Šaron. Šaron si trošku upravuje Samuelovu knihu - krvavé scény a súboje vynecháva. „Dosť toho vidia v televízii."

Šaron nevie, akí dospelí vyrastú z týchto detí. „Závisí to od veku. Deti, ktoré zažili atentát v školskom veku, pravdepodobne nebudú schopné nadväzovať bližšie vzťahy, lebo sa budú báť bolesti zo straty. Nedajú sa vylúčiť ani agresívnejšie sklony, nedôvera, podozrievavosť, citový chlad či samovražedné úmysly. Menšie deti z toho môžu vyjsť relatívne lepšie."

Šaronin kolega, sociológ Oren, hovorí, že v Izraeli môže vyrásť ďalšia generácia ľudí, ktorí budú cítiť vinu, že prežili. Tak ako to bolo po holokauste. „Už teraz sa ma niektorí ľudia pýtajú, či sú potrestaní za to, že ich rodiny prežili Hitlera tak, že im teraz teroristi zabili deti, rodičov či životného partnera."

Židovské a palestínske deti

Oren pracuje na veľkom výskumnom projekte. Porovnáva dosah intifády na židovské a palestínske deti a ich rodiny. Palestínske deti v utečeneckých táboroch tiež videli veľa krvavých scén, je medzi nimi veľa takých, čo trpia posttraumatickým šokom. „Nikto sa však o ne nestará. Jedna vec sú možnosti a tie nie sú ideálne, druhá vec je však to, ako funguje komunita. Na palestínskych územiach sú obete akcií izraelskej armády hrdinovia a motívom na pomstu. Tam sa nikto nezaujíma, že majú rodinu a deti, ktoré nemusia byť nadšené, že ich mŕtvych predvádzajú fanatici so samopalmi zabalených v palestínskych zástavách západným televíznym štábom," hovorí Oren.

Židovský štát striktne rešpektuje súkromie rodín obetí samovražedných atentátov a nepovoľuje bez ich súhlasu publikovanie záberov z pohrebov. „Aj preto v mediálnej vojne prehrávame," dodáva Oren.

Dieťa prišlo aj odišlo

Palestínske deti sú na rozdiel od židovských často vyprovokovanými obeťami násilia. „Nepoznám židovskú matku, ktorá by posielala hádzať svoje deti kamene na vojakov s rizikom, že sa jej už nevrátia. Palestínske matky to robia bežne," hovorí Azíza, učiteľka v arabskej škôlke na predmestí Haify, ktorá sa v Eilate učí, ako zaobchádzať s deťmi s posttraumatickým šokom.

Tvrdí, že to neznamená, že svoje deti nemajú rady. „Sú sfanatizované, boja sa manželov, spoločnosti, nemajú autoritu. Sú aj oveľa odovzdanejšie osudu a hovoria: dieťa prišlo aj odišlo. Pre Židov, ale aj pre Európanov a Američanov je však dieťa a rodina os, okolo ktorej sa všetko točí. Preto sú takí zraniteľní, a preto teroristi stále víťazia a prekvapujú," myslí si Azíza.

Rovnako ako Šaron ani ona nemá deti. „Nebudem ich mať, kým tu nebude pokoj," zastrája sa. Dobre však vie, že jej biologické hodiny sa krútia oveľa rýchlejšie ako tie politické.

Autor: JANA MIKUŠOVÁ, Eilat