Tento utorok uplynulo 120 rokov od úmrtia opáta Gregora Mendela, nadaného a usilovného experimentátora a pozorovateľa prírody, ktorý objavil zákony dedičnosti organizmov. Mendelove výsledky sprvoti zapadli. Až po jeho smrti ich takpovediac oprášili a prijali iní vedci. Mendel je dnes uznávaný ako jeden zo zakladateľov genetiky.
Moravsko-sliezsky Nemec Johann Mendel sa narodil 20. júla 1822 v Hynčiciach (Heizendorf), teraz časti obce Vražné v okrese Nový Jičín v Česku, ako druhé dieťa sedliackej rodiny. Od skorého detstva sa zaujímal o prírodu.
Učil sa dobre a rodina rozhodla, aby ďalej študoval na univerzite v Olomouci. Mendelovci však neboli bohatí. Johann sa preto v roku 1843 stal novicom augustiniánskeho kláštora sv. Tomáša v Starom Brne. Brnianski augustiniáni boli v tom čase v oblasti vzdelávania a vyučovania na Morave pojmom. Od nich dostal rádové meno Gregor, pod ktorým je najznámejší. Za kňaza ho vysvätili v roku 1847, štúdium teológie skončil v roku 1848.
Potom navštevoval poľnohospodárske prednášky v Brne a od roku 1849 učil na strednej škole v Znojme. V rokoch 1851 až 1853 študoval vo Viedni zoológiu, botaniku, chémiu a fyziku. Štúdiá formálne neukončil. Z Viedne, kde sa stal členom odborných spolkov, si však priniesol bádateľské zručnosti. Začal uverejňovať prvé vedecké články.
V rokoch 1856 až 1863 Mendel experimentoval skrížením hrachu v kláštornej záhrade. Takto preskúmal vyše 28 000 rastlinných jedincov.
Mendel si čoskoro všimol, že pri krížení hrachu sa vyskytujú isté štatistické zákonitosti sfarbenia potomstva. O svojich poznatkoch referoval 8. februára a 8. marca 1865 na pôde Prírodovedného spolku v Brne. Neskôr ich overoval na iných rastlinách a včelách. V roku 1866 vydal svoje základné dielo Versuche über Pflanzen-Hybriden (Pojednanie o rastlinných hybridoch).
Odborná verejnosť ho vypočula, ale význam Mendelových poznatkov si vtedy neuvedomil nikto, azda okrem jeho rádových bratov. Z vedcov s ním korešpondoval iba významný mníchovský botanik Carl Wilhelm von Nägeli. Aj ten však považoval Mendelove výsledky za „neúplné". Navrhol mu, ako sa neskôr ukázalo veľmi nesprávne, aby v pokusoch pokračoval s rastlinami rodu Hieracium (jastrabníky).
V roku 1868 Mendela zvolili za opáta jeho kláštora a preláta. Zomrel po vážnej chorobe 6. januára 1884. Pochovaný je na brnianskom ústrednom cintoríne v hrobke augustiniánov. Rekviem v kostole vtedy dirigoval mladý Leoš Janáček.
Mendel si pri rastlinách priekopnícky všímal jednotlivé znaky. Delil ich do párov, z ktorých sa v potomstve vyskytne vždy buď ten, alebo onen (princíp komplementarity). Sformuloval tri po ňom nazvané zákony dedičnosti. V nich naplno rozvinul pojmy ako dominantný a recesívny znak, faktory dedičnosti (gény) a ich alternatívne formy (alely). Preukázal, že rôzne znaky sa dedia nezávisle v konkrétnych číselných pomeroch.
Mendelovi súčasníci spomedzi biológov jeho prácu ignorovali aj preto, že používal matematickú teóriu pravdepodobnosti, o ktorej nemali potuchy. Mendel si však veril. Odrážajú to slová na jeho pomníku: „Môj čas príde".
Satisfakciu mu posmrtne v roku 1900 poskytli poprední biológovia, Carl Correns v Nemecku, Hugo de Vries v Holandsku a Erich von Tschermak-Seysenegg v Rakúsku. Jeho zákony dedičnosti potvrdili, prijali a ukázali, že platia pre rastliny aj živočíchy.
Mendela pri výskumoch údajne sčasti motivovalo úsilie nájsť argumenty proti vtedy uverejnenej teórii evolúcie Charlesa Darwina. (Otvorenú diskusiu o evolúcii v rámci rímskokatolíckej cirkvi pripustil až pápež Pius XII. v roku 1951.) Sám sa o evolúciu veľmi zaujímal, najmä o skoršie názory francúzskeho prírodovedca Jeana-Baptista de Lamarcka, hoci zotrval pri teologickom pohľade na svet. Vzdelaní augustiniánski mnísi z jeho kláštora však názory Darwina a prvých evolucionistov darvinovskej školy kompetentne poznali a ich diela mali v knižnici.
Zajtra - Marco Polo
Autor: ZDENĚK URBAN pre SME
