Zverte nám svoje osobné údaje, my podľa nich zistíme, čo potrebujete. Potom vám postavíme byty a diaľnice, hoci to bude na úkor prírody. My totiž vieme, čo je pre vás najlepšie. My sme štát. Takýto pocit môže mať český občan, keď sleduje, čo sa deje v jeho krajine. Reč je predovšetkým o blížiacom sa sčítaní ľudu a pláne ministerstva priemyslu a obchodu napumpovať 265 miliárd do českého hospodárstva.
Aj keď uvedený scenár je tak trochu zveličený v orwellovskom duchu, určité prvky takéhoto uvažovania sa nájsť dajú. To sa týka predovšetkým plánu vypracovaného pod taktovkou ministra Miroslava Grégra, známeho „veľkolepými“ myšlienkami – ako bola ľútosť nad rozpadom RVHP či obhajoba veľkých atómových elektrární.
Grégrov plán vyvoláva otázniky
Na prvý pohľad nie je na Grégrovom pláne nič čudné – chce dať českému hospodárstvu injekciu, ktorá by postupne zaistila štyri– až šesťpercentný rast a schopnosť konkurovať vyspelým ekonomikám („Nechceme vstupovať do EÚ v predklone,“ tvrdí minister). Vlasť by mu mala byť vďačná. Je tu však niekoľko prekážok, a nie malých.
Jednak je to samotný prístup. Ekonomický rast nemôže nikto nadiktovať, hoci by to bol sám minister. To najlepšie, čo preto možno urobiť, je vytvoriť vhodné prostredie, napríklad daňovými či inými úľavami. Štát môže pomôcť s rozvojom infraštruktúry, nie však podľa zásady „postavíme tu cestu, takže tu musí logicky vyrásť továreň“. Overiť si mylnosť tohto predpokladu možno okrem historickej skúsenosti napríklad pri hraní niektorej zo strategických počítačových hier.
Potom je tu jeden praktický problém: kde tých 265 miliárd vziať. Časť tejto sumy by totiž musela byť získaná vydaním štátnych dlhopisov, čo znamená ďalšie zadlžovanie štátu – to by vstup do vysnenej EÚ veľmi nepriblížilo (konkrétne sa to týka podmienok na zavedenie eura). Mnoho ekonómov upozorňuje, že aj prípadné oživenie by malo iba krátkodobý charakter.
Údaje, do ktorých vás nič nie je
Aby štát vedel, kde čo postaviť, musí mať dostupné údaje aj o svojich obyvateľoch. Ideálnou príležitosťou je sčítanie ľudu. Informácie napríklad o tom, koľko ľuďom trvá cesta do práce, sú zrejme potrebné a môžu pomôcť napríklad pri budovaní infraštruktúry či získavaní dotácií. Pokiaľ by sa zároveň neobjavovala hrozba, že isté osobné údaje – miesto bydliska, informácie o majetku – môžu byť zneužité.
Okrem sporného zaistenia pred zneužitím (pred Českým štatistickým úradom prejdú údaje databázami súkromnej firmy) sa otáznik vznáša nad zmyslom celého projektu. Je napríklad známe, že predovšetkým v Prahe býva mnoho ľudí s trvalým bydliskom mimo hlavného mesta. Aby si nevyrábali problémy, tak túto zmenu neuvedú. Aj údaje o vlastníctve mobilných telefónov či počítačov možno spoľahlivejšie zistiť bežným prieskumom, ak ich už štát tak veľmi potrebuje.
PRE SME – PETR PEŠEK, TV Prima
