„Bol to najúspešnejší rok v histórii samostatného slovenského hokeja," zhodnotil prezident zväzu Juraj Široký.
Funkcionári majú vždy sklony vyhrievať sa v lesku medailí, ktoré príjemne oslepia aj davy fanúšikov v ich oslavnej eufórii. Na slovenských štadiónoch sa však každodenná próza o prežitie zásadne nemení.
J. Široký má svoju pravdu. Po senzačnom striebre osemnástky na svetovom šampionáte v ruskom Jaroslavli zvládlo áčko zradnú rolu obhajcu titulu z Göteborgu 2002 a z MS vo Fínsku sa vrátilo s cenným bronzom a športovo čistým štítom.
V Helsinkách výber snov
„V Helsinkách sme mali doteraz najsilnejší tím. Bolo v ňom viac hviezdnych útočníkov z NHL, ktorých vyváženejšie podporovala obrana, aj gólmani už preukázali dostatok skúseností. Škoda, že sme na absolútne disponovaných Švédov narazili v najnevhodnejšej chvíli. Možno by bolo pre nás užitočnejšie prehrať v niektorom zo zápasov v skupinách. Ale som presvedčený, že ľudí doma sme nesklamali. Bronz z Helsínk si cením viac ako striebro z Petrohradu 2000," povedal kapitán Miroslav Šatan, ktorý bol s céčkom na drese pri všetkých troch našich medailových dekoráciách v priebehu štyroch rokov.
Všetci tréneri súperov sa zhodli, že trénerovi Františkovi Hossovi sa na poslednú chvíľu z NHL pozlietal mančaft s najväčšou ofenzívnou silou. Rešpekt obrany podporila autorita Róberta Švehlu, dvojica brankárov Lašák - Staňa už ťažila z devízy zdravého sebavedomia po zlatom ťažení vo Švédsku.
Navyše slovenský tím zdobila profesionálna vyzretosť. Každý rešpektoval každého. Prvotriedne hviezdy NHL odovzdali svoje výnimočné schopnosti bezvýhradne pre kolektív. Inšpiratívny rozmer tejto spoločnosti demonštroval zástupca slovenskej extraligy, slovanista Kapuš, ktorý zapadol do súkolia a strieľal dôležité góly.
Pálffy so Stümpelom (po 15 bodov) boli najproduktívnejšími hráčmi MS, Stümpel s 11 asistenciami bol najlepším nahrávačom a Višňovský s 12 bodmi suverénne najproduktívnejším obrancom šampionátu. Višňa sa ako jediný z našich zaslúžene dostal do All Stars MS.
V semifinále to však na skvele brániacich Švédov nestačilo. Sundin nám dal dva nechytateľné góly a naša nádej zhasla, keď Forsberg tvrdým zákrokom stopol nášho kanoniera Pálffyho.
Tvrdé precitnutia
Po odlete strojcov medailovej eufórie do NHL prišlo tvrdé precitnutie na prvej reprezentačnej akcii v sezóne 2003/04 na turnaji Astra Zeneca v Budapešti.
Prehra s Maďarskom poriadne spenila žlč namaškrtenej hokejovej verejnosti. Hoci bol výber trénera Hossu zložený z hráčov do 23 rokov z českej a slovenskej extraligy, určite mal objektívny potenciál, aby si s Maďarmi poradil. Laxný prístup v úvode už neskúsení hráči nedokázali zachrániť a na svete bol výsledok letiaci do sveta. Ohnivá kritika nemienila veľmi počúvať, že slovenský tréner maďarskej reprezentácie Dušan Kapusta mal k dispozícii dlhoročne dokonale zohraný výber z dvoch klubov, ktorému dva roky dozadu iba o vlások ušiel postup do A kategórie MS. F. Hossa zliepal lajny na poslednú chvíľu po tom, čo mu viacerí hráči z rôznych príčin odriekli účasť. Nebralo sa ani to, že sme si v Budapešti dvakrát za sebou hladko poradili s kvalitným tímom Ukrajiny, ktorá bude naším prvým súperom na tohtoročných MS v Česku. Napriek tomu sme vyhrať mali, ale šport je aj o tom, že trpaslík nezriedka nachytá aj obra.
Bolestnejšie vyznel zbabraný pokus o rehabilitáciu na decembrovom Loto Cupe na domácom ľade v Piešťanoch. Hossa v úsilí napraviť reputáciu povolal do reprezentácie to najlepšie, čo mal v európskych kluboch k dispozícii - na súpiske sme mali piatich z MS v Göteborgu.
Hoci sme nad omladeným mužstvom Rakúska rýchlo viedli 2:0, po zápase oslavoval prekvapujúci triumf náš súper a my sme zažili športovo potupnejší šok, než bola prehra v Maďarsku. V slovenskej kabíne sa rýchlo udomácnil známy vírus podcenenia a suverénneho očakávania, že ďalšie góly prídu samy po bohémskom prístupe. To už nebola mentalita profesionálov NHL, ktorá panovala v Helsinkách. Namiesto nej prišla s narastajúcou nervozitou panika a medzi ostrieľanými harcovníkmi Hlinka, Kapuš, Vaic sa nenašla osobnosť, ktorá by bola schopná odvrátiť nedôstojný výsledok.
Na Slovensku po starom
Slovenské kluby si zväčša naďalej nažívajú po starom. Pred sezónou plamenné reči, ako dostanú priestor mladí, no po prvom buly už platí iba nutnosť zbierať body, inak je ohrozený chlieb. Solventnejšie kluby si pozháňajú skúsených harcovníkov, zväčša odloženú druhú triedu z Čiech, a ostatní sa trápia s tým, čo majú. A so železnou pravidelnosťou sa opakujú postupy. Prví lietajú tréneri, potom nasledujú krkolomné hráčske viacvýmeny. Komplikované a nezmyselné bartre sú často výsledkom nereálnych predstáv sponzorov a funkcionárov, ktorých k tomu nútia vyschýnajúce pokladnice. Okrem toho predstava o budúcnosti v domácej extralige určite nie je finančne motivujúca. Najlepšie talenty dávno neveria rozprávkam, že dostanú priestor, a pri prvej príležitosti skúšajú šťastie v zámorských juniorských súťažiach.
V tejto sezóne sa udial aj osviežujúci jav. Po viacročnom márnom úsilí presadiť sa v NHL sa vrátil do Zvolena Martin Bartek a hneď sa stal najväčšou hviezdou extraligy.
V našom hokeji napriek tomuto záblesku straší paradox, že naši uznávaní borci z NHL v najlepšej snahe pripraviť svojim rodákom šťastné okamihy, robia slovenskému hokeju zároveň medvediu službu. Svojím medailovým ťažením ho idealizujú. Len aby raz neprišli roky dezilúzie.
