Politici radi chvália športovcov. Vladimír Mečiar zvykol pri koncoročných prijatiach zhromaždiť priam stovky majstrov. Demagógia ako hrom. Pri všetkej úcte ku každej činnosti boli medzi nimi pomaly hráči stolného futbalu.
Prezident Schuster ovenčený Zlatými kruhmi Slovenského olympijského výboru (podľa stanov výboru patria osobnostiam za celoživotné dielo, ktorým sa význačnou mierou pričinili o rozvoj olympizmu) hovoril tak i onak. V súvislosti so správou o stave republiky zavše podhodil neschopným reformátorom v oblasti školstva a zdravotníctva mimoriadne úspechy nášho športu. V závere roka kritizoval, že za zopár triumfov chceme schovať neporiadok. V druhom prípade mal stopercentnú pravdu.
Šport potrebuje reformy presne tak ako školstvo a zdravotníctvo. V plánoch existujú, ale zatiaľ šance nemajú. Pri všetkej odvahe zopár jednotlivcov. Lebo úlohou dňa je úspech. A rýchlo. Keď nie je, nastupujú silné reči. Balamutíme sa, až sa hory zelenajú, ba skôr ružovejú. Hovorí sa tomu, nedovidieť si na špičku nosa. Tá naša dĺžka aktuálne siaha po aténsku olympiádu.
Blížia sa Atény a medailománia
Americký denník USA Today prorokuje Slovensku na Hrách XXVIII. olympiády sedem medailí - dve plavecké, jednu zápasnícku a štyri nešpecifikované. Mená si môžeme ľahko dosadiť. Moravcová, Bátky, štvorkajak, Martikán, Hochschornerovci, niekto z ďalších vodných slalomárov, strelec Gönci, azda tenisti, možno kladivár Chafreitag.
Pred štyrmi rokmi v Sydney sme získali päť medailí (Hochschornerovci zlato, Moravcová dve a Martikán jedno striebro, vodný slalomár Minčík bronz). Ak by mali v USA Today dobrú veštiareň, zasa by sme si štyri roky klamali, ako nám to v športe ide. Básnili by sme o historickom zlepšení sa.
A zrazu sú pred nami Lotyši
U nás je niečo dejinne úspešné dvakrát za týždeň. Keď Púchovčania remizujú doma s Barcelonou, tak sa zapisujú platinovo-zlatými písmenami do kroniku futbalu. O dva týždne prasknú na Nou Campe 0:8. Realita - mávneme rukou nad touto časťou histórie.
Po vyžrebovaní futbalových MS (až na trénera Galisa a obrancu Vargu) naši hráči ikstý raz tárali o historickej šanci, sťažovali sa na neatraktívnosť takého súpera, akým sú Rusi. Portugalci, to je naša úroveň. Že hráme aj s Lotyšskom a Estónskom si ani nevšimli.
Bilanciu roku 2003 úmyselne odmietame zjednodušiť iba porovnaním plusov a mínusov. Ak by nám pred desiatimi rokmi niekto povedal, že budeme vo futbale na tom horšie než Nóri, Fíni či Lotyši, basketbalisti ako Švajčiari a Angličania, hádzanárky zostanú ďaleko za Španielkami, volejbalistky za Grékyňami, vysmiali by sme sa mu. Slovensko so svojím počtom obyvateľov nemôže byť špičkou v mnohých športoch a celkom zákonite musí kolísať. Lepšie a horšie roky sú prirodzené. My sa však tvárime pyšne aj pri tých najhorších. A to je hrozba.
Exaktné porovnanie dvoch predchádzajúcich rokov ukazuje - predvlani boli v ankete o najlepšieho slovenského športovca iba majstri sveta (jednotlivci i kolektívy), vlani štyria: Martikán, kulturista Kočiš, štvorkajak a hliadka vodných slalomárov 3xC1. Aj keby mali v USA Today, kiežby, zlú veštiareň a Slovensko by získalo tucet medailí, hora zostane zelená (nie ružová) a nášmu športu hrozia zlé časy.
Ako v osade bez kina a divadla
Najväčším slovenským neúspechom, ba katastrofou je úpadok kolektívnych hier a domácich líg. Kľúčová úloha športu, cez víkendy zabávať na mnohých miestach ľudí, priam zmizla. Miernou výnimkou je hokej v záverečnej play off časti.
Tradičný futbalový (aj basketbalový, volejbalový, hádzanársky, vodnopólový) priaznivec, pre ktorého návšteva ligového stretnutia patrí k životnému štýlu, sa stal úbožiakom. A keďže ním nechce byť, tak na stretnutia nechodí.
Priemerná corgoňligová návšteva v tejto sezóne robí necelých šestnásťtisíc „nezničiteľných v utrpení" v jednom kole. Na začiatku sedemdesiatych rokov narátali viac samostatne Slovan i Trnava. Nad desaťtisíc fanúšikov chodilo na zápasy týždeň čo týždeň tiež v Košiciach, Prešove, Trenčíne, Nitre i Žiline. Tiež nezničiteľných a navyše veľmi vďačných.
Slovenský východ s takými baštami, akými boli v Československu VSS Košice a Tatran Prešov, zostal bez prvej ligy. Tréner druholigového 1. FC Košice Andrej Daňko smutne vyhlásil, že mu už vôbec neprekáža ďalší zostup. „Modlím sa, aby sme súťaž vôbec dohrali a nepreradili nás do najnižšej."
Bratislavská hala na Pasienkoch mala niekedy program od rána do večera. Často v ňom bolo až päť-šesť stretnutí v basketbale a hádzanej (mužov i žien) za víkendový deň pred tisícovými návštevami. Dnes v nej hrá slávny basketbalový Inter pred pár stovkami skalných.
Pohneme sa v únii?
Nemať šancu navštíviť aspoň cez víkend solídne športové stretnutie na slušnom štadióne možno prirovnať iba k osade bez divadla a kina.
Výnimka sa vždy nájde. Hádzanú ako-tak drží nad vodou spoločná česko-slovenská liga. Toto by mohol byť príklad, najmä keď od mája tohto roku sa obe krajiny stanú členmi Európskej únie (tiež Maďarsko a Poľsko). Nepôjde to zo dňa na deň (nad spoločnou ligou začína pomaly uvažovať hokej), a preto opäť opakujeme výrazy koncepcia, čas, presný systém. V našom regióne predovšetkým slovenskú iniciatívu. Sme totiž od susedov menší, slabší a insolventnejší. Zatiaľ? Je to možné, šport je o súperení a zmenách na stupňoch víťazov. Základom je, pravdaže, pohľad ďaleko od špičky nosa.
