FOTO - TASR
Kniha Básne IVANA LAUČÍKA, ktorá sa v týchto dňoch objavila, je súborom celej jeho doteraz publikovanej poézie. Jeho básnické zbierky vždy vychádzali v nízkych nákladoch a mnohé sú už dávno nedostupné. V novej knihe možno všetky nájsť - počnúc prvou časťou Mexické stanoviská, v ktorej sú aj básne, čo vychádzali ešte v Mladej tvorbe, až po poslednú Havránok, z roku 1998. „Dožil som sa súborného diela," hovorí Ivan Laučík slávnostne. Hovorí, že súčasťou honoráru sú peniaze anonymných čitateľov denníka SME, ktorí sa pred časom vyzbierali a poslali mu sumu, ktorú odmietol, keď si roku 1999 neprevzal cenu Spolku slovenských spisovateľov, ale neprevzal si ju, presnejšie, prišiel si ju neprevziať. O Ivanovi Laučíkovi sa v učebniciach dočítate, že patrí do skupiny Osamelých bežcov, s Ivanom Štrpkom a Petrom Repkom. Je známe, že celý život žije v Liptovskom Mikuláši, učí na gymnáziu a chodí po horách.
Máte pocit osamelého bežca?
„Mám. To už v kultúrnej oblasti asi bude platiť navždy. Samotní básnici sú už absolútna menšina. A kultúrne prostredie je tiež také, aké vždy bolo, aspoň posledných dvesto rokov. Táto knižka, čo teraz vyšla, dáva nazrieť do toho, čo tá osamelosť je, že je to istý osobitný smer."
Váš osamelý spolubežec Ivan Štrpka o knihe napísal: „Toto je dobrá správa o pôvodnosti ľudskej tváre uprostred tradície nemať tvár." Aká je to tradícia?
„Tá naša. Stredný prúd, literárna prevádzka, naša predstava o dejinách literatúry. Nezabudnite, že tu sa stalo to, čo sa nestalo v českej literatúre a v iných literatúrach: u nás akoby neboli básnické avantgardy, akoby sme ich preskočili. Surrealizmus sme nedožili."
Chcete povedať, že nám to teraz chýba?
„No, nám to nechýba. Chýba to, keď sa konfrontujeme s francúzskou kultúrou alebo s inými kultúrami. A nejde len o surrealizmus, ale vôbec celý kontext avantgardy. Skúšali sme to riešiť, a z toho vznikli tie osobitné cesty. Osamelé."
Možno povedať, že taká kniha, akú ste práve napísali, sa píše celý život?
„Asi áno. Momentálne píšem eseje, eseje o jaskyniach. Chcel by som jaskyne postaviť ako problém filozofický, problém mentálneho zmocnenia sa našej krajiny."
Kde eseje o jaskyniach vyjdú?
„Prejavil o ne záujem Peter Milčák. Postupne sa to rodí."
Teraz nepíšete básne?
„Píšem ich akosi organicky, stále tých štyri - päť básní do roka."
Kedysi ste odmietli Cenu Spolku slovenských spisovateľov. V sobotnom SME Peter Breiner spísal dlhý výpočet významných ľudí, čo odmietli významné ceny, ale nie je tam žiadny Slovák. Na vás zabudol.
„Áno. Ale ani tá cena zas nebola až taká veľká, ani odmietnutie."
Akú inú cenu by ste ešte odmietli?
„Neviem, lebo človek nevie, čo si naňho vymyslia. V podstate celé toto písanie bolo protestom proti behu sveta."
Nebolo vám to ľúto?
„Nie, som rád. Nedávno som o tom dosť premýšľal. Viete, keď opravujem práce mojich žiakov, často sa tam vyskytuje pojem životný úspech ako cieľ života. Nešpecifikujú, že čo by to mohlo byť. Ja im tvrdím, že by to mohlo byť uznanie. Každý potrebuje uznanie, napríklad, že vám niekto povie - dobré ráno. A to súvisí s tými cenami. Lebo keby nám mali preukazovať uznanie ľudia, ktorých my neuznávame, to je potom ťažké. A v mojom prípade vydanie tejto knihy je uznaním toho, že je možný básnický život."
