Keď ošetrovateľ Ladislav Juspa chce, aby Alf zapózoval pred fotoaparátom, ponúkne mu mrkvu. Kôň má päť rokov a už dva roky denne trénuje. FOTO - AUTORKA
Jazdeckú a chovateľskú sezónu ukončili v Národnom žrebčíne v Topoľčiankach dňom otvorených dverí.
V tomto zariadení rezortu pôdohospodárstva chovajú od roku 1921 lipicanov, huculov a arabov ako génovú rezervu Slovenska a celej Európy. Neskôr k nim pribudol športový kôň - slovenský teplokrvník. „Štyri plemená v jednom žrebčíne nikde inde v Európe nenájdete. Ide o raritu," zdôrazňuje riaditeľ Michal Horný.
V žrebčíne je 550 koní, ktoré majú tristo až päťsto rokov starý rodokmeň. Osemdesiat z nich je určených na predaj. Kupujú ich najmä chovatelia z Nemecka, Rakúska či Talianska aj napriek tomu, že koní je na svetovom trhu veľa. Už sa objavujú aj solventní domáci kupci, ktorí majú záujem o geneticky vzácne zvieratá a svojim deťom môžu zaplatiť dobrých trénerov. Žrebčín zamestnáva profesionálnych jazdcov, ktorí učia kone jazdiť. Vo výcviku je vyše dvadsať jedincov, ktoré by mali neskôr reprezentovať. Zvyšné majú zachovať rod. Tento rok sa v Topoľčiankach narodilo vyše sto žriebät.
Ošetrovateľ Ladislav Juspa hladká slovenského plnokrvníka Alfa. Keď chce, aby zapózoval pred fotoaparátom, ponúkne mu mrkvu. Má päť rokov a už dva roky denne trénuje. Odborníci obdivujú jeho danosti na preskokové jazdenie a krásnu čokoládovú farbu. Po základnom výcviku pôjde na výkonnostné skúšky. Tie rozhodnú, či bude reprezentovať žrebčín, alebo sa postará o ďalšie potomstvo.
V Topoľčiankach sa chovali kone už za Rakúska-Uhorska. Chodil ich tam obdivovať aj prvý československý prezident Tomáš G. Masaryk, ktorý mal letné sídlo na tamojšom zámku. Vraj si z nich nekúpil ani jedného, vozil si vlastné z Prahy.
Nie je jazdec, ktorý by z koňa nespadol
František Kunský sa takmer tridsať rokov venuje koňom. Ako záprahový jazdec získal bronzový odznak svetovej jazdeckej federácie, tri razy bol na majstrovstvách sveta.
„Do žrebčína som sa dostal ako jedenásťročný. V rodine som nemal vzor. Do sedla ma nepustili hneď. Pol roka som iba čistil kone a vozil hnoj, čo dnes už mnohí jazdci nepoznajú. Začínal som s jazdením, no vzhľadom na svoju výšku som prešiel na záprah a už o štyri roky som súťažil na dostihoch," hovorí. Úspech je podľa neho vždy odmenou za tvrdý tréning. Spomína, ako do Topoľčianok raz poslali z Budapešti koňa, ktorý nechcel cválať. S kolegom sa mu intenzívne venovali a nedalo sa len po dobrom. Maďarský tréner, ktorý ho potom videl na pretekoch, nechcel výsledku veriť.
Považuje za prirodzené, že kôň človeka vždy prekvapí. „Nevie sa brániť inak ako útekom alebo kopnutím. Reaguje na neočakávané udalosti, treba s tým rátať. No väčšinou je taký, ako ho vycvičím. Nezabúdam na odmeňovanie jabĺčkom či cukríkom," dodáva Kunský. Pred desiatimi rokmi sa na tréningu prevrátil aj so záprahom a rok si liečil zlomeninu kľúčnej kosti. „Nie je jazdca, ktorý by nespadol z koňa," komentuje to zmierene. František Kunský jazdí v koči aj na trinásťzáprahu. Prekonal tým rekord dvanásťzáprahu, ktorý kraľoval štyridsať rokov. (bej)
