Tikajú v nás, vlastne - tikajú celému svetu. Len vesmír sa bez nich zaobíde. Načo aj, keď vesmír nič nepotrebuje, z tohto hľadiska je pre nás nepochopiteľný.

My potrebujeme termíny, aby sme sa narodili, aby sme sa vôbec stretli. Termíny, teda hodiny, nás nepriamo nútia na činnosť a jej splnenie. Kto začal merať čas, ten nám všetkým poriadne zavaril. Už sa nič nezastaví, všetko plynie, panta rhei.

Aj hodiny majú svojich vyvolených. Tým do osemnástich sa vlečú, nie a nie poskočiť. A potom pridajú, nedajú sa zastaviť a rútia sa k cieľu. Spomínam si, vo vojenskom súbore, kde nám bolo najlepšie, sme my vojaci základnej služby po každom predstavení v autobuse spievali o dušu: "Zapadá slniečko za vysokú horu, ďalší deň je v prdeli, chvála pánu Bohu!" Paradoxne, ako to už býva, sme to všetko dobré chceli mať čím skôr za sebou. Čas, keď sme ako mládenci vlastne vychutnávali penziu. Okrem večerného predstavenia sme mali celý deň k dispozícii. Plný zdravia a sily sme začínali deň prechádzkou v parku, noviny, bazén, masáže, krčmičky a čakanie na večer, aby sme mohli zaspievať hore uvedené! Mať čím skôr za sebou bezstarostnosť, voľnosť, "la dolce vita", mladí neskúsení hlupáci.

Čas a hodiny sa môžu vliecť aj inokedy. Všetci to poznáme, veď by sme ručičky na hodinkách najradšej posunuli a naopak, inokedy aj kladivom zastavili.
Zase sa blížime ku koncu roka, klope na dvere, a hodiny začnú odbíjať záver bez vzrušenia a šampanského, bijú a tikajú.

Nezáživná činnosť, taká večnosť. Ozaj, keď sme už pri večnosti, na pohrebe svojho otca som si uvedomil, že vždy sa dá pozrieť a skontrolovať čas na hodinách. Patrí to k tempu života, každý to chápe, ale pozrieť sa na hodiny, ako to urobil pán farár nad rakvou môjho otca, sa mi zdalo neadekvátne a nedôstojné večnosti. A pritom to urobil zástupca večnosti tu na zemi.

Že by aj večnosť mala svoje hriešky v zastúpení?

Váš stĺpček