FOTO - AUTORKA
„Mojimi očami rozoznávam iba svetlo a tmu. Ľudí vidím ako machuľky, bez očí a úst. Ich úsmev a úmysel však cítim," povedala Eva Vilímová vo svojej vyupratovanej garsónke, v ktorej pozná každý detail, hoci ju nikdy nevidela. Každý kus nábytku má prehmataný. Keď chcela spoznať výhľad z okna, nafotila si ho a fotky si zväčšila pod televíznou lupou. So zvyškom zraku získala aký-taký obraz o svojom okolí, ktorý si dokresľuje vo svojej fantázii.
V detstve ochorela na pohybové ústrojenstvo a dôsledkom choroby stratila zrak. Keď sa jej stav stabilizoval, chcela sa osamostatniť. Zo stredného Slovenska sa presťahovala do Nitry, kde dostala garsónku. „Nerada spomínam na mladosť, mala som ju ťažkú. Keď som našla cestu do únie nevidiacich, začala som žiť. Bolo to svetlo, nádej a povzbudenie," hovorí a zalieva pritom čaj. Keď voda v šálke stúpne, malá pomôcka na jej okraji na to upozorní hudbou.
Na stole leží bronzová medaila za háčkovanie a strieborná za pletenie z poslednej abiolympiády. Súťažia tam vedľa seba v jednej kategórii ľudia so zrakovým a telesným poškodením, mladí aj starí.
„Háčkovali sme dečku podľa predloženého vzoru, s ktorou sa mal aj počet očiek zhodovať. Na štrikovanie nám zadali dámske papuče, hoci v príprave nám oznamovali niečo iné. V tej nervozite som sa aj rozplakala. Napokon to dopadlo dobre. Moje ocenenie vnímam ako ocenenie únie a všetkých postihnutých ľudí."
V únii vedie krúžok ručných prác. Všetko, čo sama dostala, chce odovzdať novým členom. Trpezlivo im opakuje, že stratou zraku sa život nekončí a istý čas trvá, kým sa s tým človek zmieri. S uznaním jej hovoria zlatá priadka. Ešte si ani poriadne nevybalila veci z cesty v Indii, už odchádza na pobyt na Duchonke, kde prežije Vianoce so zrakovo postihnutými a osamelými ľuďmi.
JANA BEŇOVÁ
