Prokurátor Ladislav Hanniker je známy aj ako rybár a spisovateľ. K obom záľubám sa dostal vďaka manželke. Priženil sa do rybárskej rodiny a bolo nemysliteľné, aby nechytal aj zať. No a keď raz ležal v nemocnici, manželka mu priniesla papiere, aby ho priviedla na iné myšlienky. Začal písať a vznikla knižka o rybárčení. Mala úspech a on v písaní pokračuje. Kruté poviedky, ktoré práve vychádzajú v Čechách, už presiahli hranice písania o rybách. Nás však zaujímalo, ako to vášnivý rybár rieši s vianočným kaprom.„Na vianočného kapra mám naozaj pech. Počas tridsiatich rokov svojej 'rybárskej kariéry' sa mi nepodaril ani jeden, naposledy včera som kvôli nemu preklial chvíľu, keď som sa rozhodol, že mojím celoživotným koníčkom a životnou filozofiou sa stane rybárstvo. Napokon, aj tak dobre, aspoň sa nemusím podieľať na jeho usmrtení a on si môže pokojne plávať celú zimu v studenej vodičke vojkanskej nádrže. Čo viac, príde mi dosť hlúpe, ak sa pokoj vianočných sviatkov začína a končí usmrtením takého úžasného tvora, akým je kapor. Človek žijúci pod vodou, so svojimi radosťami a starosťami, prinášajúci, nám chodiacim, radosť zo života. Ak pre nič iné, tak signalizáciou, že v tých našich vodách sa dá ešte žiť.
Nezostane mi napokon iné, než každoročný rituál v Tescu. Tam kúpim kapríka, pre ktorého je na prvý pohľad vylovenie z nemilosrdnej kade vykúpením. Nie, nedá sa pustiť späť do vody, pretože je strašne otlčený, o pár dní by celkom splesnivel a od neho aj ostatné ryby. To je ryba, že sa ani veľmi na rybu, tobôž nie na človeka žijúceho pod vodou, nepodobá, a keby mohol, spácha lúpežnú samovraždu. Pri ňom potom zaspomínam na moju ženu Annu, ktorá mi pred nosom vytiahla vyše sedem kíl vážiaceho krásavca, na kamarátku Silviu krstiacu svoje čerstvé rybárske doklady devätnásťkilovým obrom z Bátovskej priehrady, či na nebohého Jana Kováča, ktorý na trojhektárovej šutrovke, u nás v Petržalke, pri love nástrahových rybiek - 31. decembra - v treskúcej zime chytil metrového obra, že sa mu nevedel zmestiť do kufra starej embéčky.
O takýchto kaproch sa mi len sníva a pokiaľ sa niekto v mojich rybárskych knižkách dočítal opak, tak nech aspoň teraz, na Vianoce, keď sa má hovoriť pravda, vie, že je to bohapustá lož, motivovaná však dobrým úmyslom. Pretože, a to je na rybačke azda najkrajšie, ak vám ryba neurobí radosť tým, že ju ulovíte, určite vám to vynahradí tým, že o takomto úlovku môžete rozprávať. Z úbožiačika kapríka urobím pri takýchto spomienkach klasickú bielu polievočku, ktorá je zvláštna len tým, že popri koreňovej zelenine do nej nastrúham aj kus vlastného srdca a v kútiku duše sa teším, ako moja rodina nevie prísť na príčinu jej skvelej chuti. Krásne Vianoce želá Laco Hanniker.
