Nathalie (Coralie Revel) a Sandrine (Sabrina Seyvecou) v parížskom metre na stanici Station Porte des Lilas. FOTO - SPI INTERNATIONAL
Chtíč (Choses secretes) o Francúzsko 2002 o 115 minút o Réžia a scenár: Jean-Claude Brisseau o Hrajú: Sabrina Seyvecou, Coralie Revel, Roger Mirmont o Premiéra v SR: 18. 12.Vo francúzskej kultúre je sex rozkošou, úľavou, ustavičnou témou, lámaním tabu a poznaním. Už dávno sa z neho stalo médium, diskurz, jazyk, ktorý sa odhodlane vydáva na územia všeobecne platných výpovedí - od Sada až podnes.
Dve ženy sa púšťajú dobyť neznáme územie moci a kariéry. Pre Sandrine a Nathalie je nástrojom moci telo, a najskôr sa ho musia naučiť virtuózne ovládať. Preto sa film začína v striptízovom bare. Nahá Nathalie sa na scéne sama podrobne ukája. Tá scéna je nasvietená lepšie, než bývajú erotické televízne reklamy, ale má podobne naliehavo sa vnucujúci drive.
Trošku pokrytecky sa potom film snaží oklamať túto svoju bordelovú dráždivosť tým, že pridáva rôzne významy svojim exhibicionisticky voyeuristickým obrazom. Nathalie a Sandrine sa rozhodnú zatočiť s mužmi, ktorí ich utláčajú, vykorisťujú, ponižujú ako servírky a striptérky. Striptérka Nathalie vysvetľuje svojej priateľke Sandrine, ako stupňuje vlastnú rozkoš pomocou slintajúcich mužských pohľadov - to ona drží v rukách nitky. Na nástupišti metra Station Porte des Lilas absolvujú prvý tréning: pseudosebaukájanie na verejnosti. Pózujú po letných kaviarňach v kabátoch, pod ktorými už nemajú nič.
Ďalej to vyzerá takmer ako prehnaná verzia príručiek pre ženy, ako spraviť kariéru. Ako sa treba správať k šéfovi? Dbajte na reč tela! V kratučkých sukniach a rozopnutých blúzkach sa Nathalie a Sandrine nosia po dlhých chodbách. Vyzývavými gestami a rukou, čo bleskovo vkĺzne medzi vlastné stehná, permanentne priťahujú pohľady mužských zamestnancov. Občas pristanú na písacom stole šéfa nejaké nohavičky. Baroková hudba zvýrazňuje, aká obrovská je moc vyzývavosti.
Jean-Claude Brisseau nám predvádza samé nepeknosti. Láska je nepriateľ, to je posolstvo tohto filmu. Chtíč zaplieta svoje postavy do vzťahov a závislostí, ktoré nemajú s citmi nič spoločné. A aj s rozkošou len veľmi málo. A pritom nás nechá tápať, či je to myslené ako inštrukcie do života alebo už len plávame v cynizme.
Jedným z mála filmárov, ku ktorým má Jean-Claude Brisseau vzťah, je Alfred Hitchcock. Samozrejme, že je v hre aj božský markíz. Brisseau vďačí de Sadovmu mýtu za krutosť, s ktorou inscenuje nebezpečné romance dievčat, bez zábran dovádzané do absurdity. Muži to nemajú ľahké - dať si predvádzať, ako ľahko sa v eroticko-emocionálnej hre zmenia na trotlov. Niektorým zostane už len machovsto, skazené až sebazničujúce. „Chcel napadnúť slnko," hovorí sa tu o jednom z nich „založiť s ním požiar a spáliť svet..."
„Aspoň by to urobil tak kruto, ako Boh?"
Nathalie a Sandrine sa hrajú s rozkošou, kým do hry nevstúpia skutočné city. Svoje siete nerozložili len sexuálne pirátky, aj film im nastavil pascu a zanecháva ich ako potupené obete: „Nezájdite priďaleko! Vždy dajte šéfovi pocit, že je pánom situácie." Dievčatá hrajú sadistickú hru, ale nikdy nemaskujú, že je to hra. Tým film získava zvláštnu nevinnosť, práve preto, že znovu a znovu rozbíja naivitu, pre ktorú tak radi chodíme do kina. Jeho krása je stále studená ako krása kurtizán, krása gejší.
