Veselo je aj u nej doma. S manželom Stanislavom Renmundom napísali divadelnú hru Vrátíš se ke mně po kolenou. Prešpikovali ju vtipnými manželskými hádkami a udobreniami.
Hrajú ju so svojím rodinným zájazdovým divadlom.
Všetci od vás zvyknú očakávať zábavu. Neotravuje vás to občas?
„Nebolo to tak dávno - asi pred piatimi rokmi, keď som mala obdobie nevoľnosti a neochoty. Mala som síce dobrú vôľu, ale celá moja bytosť akoby sa bola proti mne postavila a hovorila: Bože, ty si chudera, zase tam musíš vystrájať. Dostala som sa však z toho. V divadle so mala aj niekoľko vážnych rolí. Hrala som v ťažkej Beckettovej hre Šťastné dni. Mala som hodinový monológ, do pol pása som bola zahrabaná v piesku. Na filmovom festivale v Moskve som o tom raz rozprávala jednej ruskej kritičke. Zareagovala: To potom zahráte všetko!"
Vo filme Juraja Hertza Petrolejové lampy ste upútali schopnosťou hlboko precítiť drámu. To on vo vás objavil talent pre drámu?
„Nie, objavil ju režisér Karel Kachyňa. Ponúkol mi úlohu mladej vdovy vo filme Kočár do Vídně. Napísal mi ju spolu so scenáristom Janom Procházkom. Málokto ten film pozná, lebo ho hneď po premiére stiahli. Nezobrazoval partizánov v príliš pozitívnom svetle. Premietal sa až po revolúcii v klubových kinách. Začala som teda ako vážna filmová herečka. Ozaj, viete, že v škole mi vždy hovorili, že okolo štyridsiatky budem hrať veľké charakterové roly? Všetko sa zvrtlo úplne inak."
Pokračovanie seriálu Nemocnica na okraji mesta opäť pripútalo Čechov a Slovákov k obrazovkám. Vaša sestra Pěnkavová je diváckym miláčikom. Nemali ste obavy z výsledku?
„Pre istotu som si príliš nepredstavovala , ako sa mi návrat s vrchnou sestrou podarí. Režisér Hynek Bočan mi doniesol celý seriál na kazetách, ale ja som ešte nemala odvahu pustiť si ho. Strach pozrieť sa na to, čo som nakrútila, nie je u mňa ničím výnimočným. Som na seba veľmi prísna. Mám nad sebou akýsi bič, ktorý ma občas postaví na pranier. Nedovoľuje mi pozerať sa na seba cez ružové okuliare.
Ako ste sa cítili v tej istej postave po dvadsiatich rokoch?
„Keď som začala s nakrúcaním, mala som pocit, akoby som posledný záber dokončila len pred týždňom. Tú rolu som mala v sebe niekde zakonzervovanú. Len som otvorila zásuvku a všetko išlo ako po masle. Aspoň dúfam, že aj diváci majú ten istý pocit.
Aké bolo stretnutie s bývalými súputníkmi?
Chýbal mi Miloš Kopecký. Nielen ako osobnosť, ale aj ako postava v seriáli. Chýbal niekto podobného razenia. Istým pokusom bola postava Tomáša Topfera. Celkom dobre by som si vedela predstaviť Olda Kaisera. V jeho podaní by postava mohla dospieť k sebairónii. Myslím si, že mu tá poloha sedí. Hoci si o ňom ľudia myslia, že je len takým pajácom na výrobu psiny. Je to v ňom, ibaže dobre utajené. Napokon, tak ako bola táto poloha utajená v Milošovi Kopeckom, kým nedostal úlohu Štrossmajera."
„Prečo Kaiser v seriáli nehrá?
„Neviem, nedopátrala som sa, prečo odmietol účinkovať. Počula som, že nechce hrávať v seriáloch. Možno sa chcel z toho vyzuť alebo sa mu nepozdával scenár, ktorý bol posunutý niekam inam. Ale mohlo to byť aj inak."
V hre Vrátíš se ke mně po kolenou ste sa realizovali aj ako autorka. Konkuruje písanie hraniu?
„Mám za sebou nejaké písačky do rôznych školských časopisov. Rýchlo som sa však zamerala na herectvo. Postupne som spoznala všetky úskalia herectva, viem, aké je namáhavé preraziť. Preto som nechcela svojim dvom dcéram dovoliť, aby sa stali herečkami. Vnímali to však skreslene. Videli, že mám isté postavenie, príležitosti. Mysleli si, že je to ľahké. Oveľa viac by sa mi páčilo, keby písali.
Dcéra Sabina je predsa úspešnou autorkou televíznych hier.
Áno, a vlastne píše aj Theodora. Tá celým gymnáziom preplávala len vďaka tomu, že jej triedny bol zamilovaný do jej slohových prác. Takže jej prepáčil aj iné veci. Obe sú literárne nadané. Snažila som sa to v nich pestovať. Sabina síce študovala herectvo a hrá v divadle, ale už má za sebou dva televízne scenáre - Na psí knížku a Maryšku. A ja som si v oboch zahrala.
Ste umelecká rodina. Ako vyzerajú vaše stretnutia?
„Sú skôr náhodné, nestretávame sa programovo. Nedávno šla v televízii Sabinkina Maryška, a tak sme si ju spolu pozreli. Remund, hoci hru už predtým videl na projekcii, Sabinu veľmi pochválil. Podobné maličkosti patria k tým optimistickejším chvíľam. Remund sa z nich spolu tešíme."
Váš manžel Stanislav Remund je hercom i režisérom. Je ťažké žiť s režisérom? Kritizuje vás niekedy?
„Po každom predstavení sa spolu bavíme. O tom, čo bolo. Niekedy ho skritizujem ja - keď sa mi pozerá na nohy vo chvíli, keď mám naraziť na jeho pohľad. Inokedy ma provokuje on. Mne sa totiž občas stáva, že na cudzích scénach sa zamotám, lebo je tam menej priestoru - na javisko potom vybehnem neskôr. Preto sa stane, že medzi nami, v druhom pláne, prebiehajú hotové súboje. Ale divák si nič nevšimne. A aj naša hádka nikdy netrvá dlho."
Nemáte chuť napísať novú hru? O tom, čo sa deje v druhom pláne?
Na zájazd sme už vymysleli veľa nových hier. Máme nápady. Len nemáme ceruzku, aby sme ich zapísali, preto vždy zabudneme na pointu."
Aké sú hercove nočné mory?
„Keď sme v Prahe hrali po prázdninách prvú reprízu hry Vrátiš se ke mně po kolenou, nestihla som si zopakovať text. Dostala som sa k nemu až v deň predstavenia. A stále mi do toho niekto vstupoval. Raz mi dali strážiť dieťa, potom som varila obed. Popoludní sme šli s Remundom skúšať a ja som si nemohla na nič spomenúť. Tak ma to stresovalo, až mi prišlo úplne zle. A to sa nám ešte ohlásila známa, že nám príde ukázať fotky z dovolenky. Oblial ma studený pot, keď som si predstavila, ako budem musieť pozerať fotky a nič už neurobím. Bola som zúfalá. Cestou do divadla som zistila, že mi v aute chýba jeden balík kulís."
Ako to vtedy dopadlo?
„Vrátila som sa domov. Po ceste, vďaka všetkým vynútením zastaveniam a posúvaniam sa v kolóne áut, som si text zopakovala. Večer som vyšla na javisko úplne pokojná. Hľadisko bolo natrieskané, ľudia sa bavili."
Onedlho sa stanete dvojnásobnou babičkou. Tešíte sa?
Nechcem prísť o príležitosť byť pri tom, ako deťúrence rastú - vlastne už vnúčatá. Predvádzajú nádherný vývoj človiečika, ktorý som predtým kvôli zaneprázdnenosti prehliadala. Takže keď mi Theodora prinesie dieťa a povie: Mami, idem si zacvičiť, môžem si tu nechať Alfrédka?, väčšinou nepoviem nie. A som spokojná, že je to tak. Teraz budem Sabine držať palce, aby všetko prebehlo tak, ako má."
Aká bude táto divadelná sezóna?
„Rozhodla som sa, že trošku uberiem. V Národnom divadle už mám veľa úloh. Vymohla som si, že tento rok budem skúšať iba tri hry. Budem mať tak viac voľného času. Aspoň zistím, či sa chcem venovať rodine, alebo zase radšej ujdem do divadla.
Iva Janžurová sa narodila 19. mája 1941 v Žirovnici pri Pelhřimove. Pražskú Divadelnú akadémiu múzických umení absolvovala u profesorky Vlasty Fabiánovej v roku 1963. Po prvom roku angažmá v libereckom divadle prešla do Prahy - dvadsaťtri rokov hrala v Divadle na Vinohradoch. Od roku 1987 pôsobí na scéne Národného divadla.
Najmä vo svojich začiatkoch bola považovaná za ženského komika až klaunovského typu. Vyrástla však v charakterovú herečku so širokým registrom.
Vo Vinohradskom divadle mala úspech s postavou Jany v Anouilhovom Skřivánkovi, Médeou v rovnomennej Jeffersovej dráme. V Národnom divadle ju diváci videli ako Malvu v Topolovej hre Sbohem, Sokrate, v Divokej kachne Henrika Ibsena stvárnila Ginu Egdalovú. Za úlohu Winnie v Beckettovej hre Šťastné dni dostala v roku 1999 Cenu Thálie.
Za úlohu vo filme Romana Vávru Co chytneš v žitě získala v roku 1999 Českého leva za najlepší ženský herecký výkon. Tú istú cenu získala aj v roku 2002 za úlohu vo filme Alice Nellis Výlet. Alice Nellis ju obsadila aj do filmu Ene Bene.
V divadle sa uplatnila aj ako autorka. Spolu so svojím mužom, hercom a režisérom Stanislavom Remundom napísali už štyri komédie. Už roky spolu, odnedávna aj s dcérami Sabinou a Theodorou inscenujú zájazdové predstavenia takmer rodinného divadla.
