Nikoline Werdelinová (1960), dánska dramatička, režisérka, autorka komiksových seriálov pre denník Politiken. Debutovala hrou Pod žltými mesiacmi (1987), presadila sa hrami Milovníci (1997), Slepý maliar (1999), Moje dve sestry (2000), Robinove hymny (2002). FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ

Keď som si počas recepcie po premiére hry Milovníci, ktorú pre bratislavskú Astorku zinscenoval Milan Lasica, dohovárala s jej autorkou stretnutie, práve si vyberala z uší načúvacie prístroje. Elegantne, ako by to boli vzácne náušnice. Ťažko povedať, či ju tlačili, alebo sa v zlej akustike uprostred davu ľudí vzdala nádeje na porozumenie. Keď na druhý deň sedím u nej, spomeniem si, že by bolo asi účelnejšie, ak by mi z úst vychádzali bublinky ako postavám v komiksoch, ktoré NIKOLINE WERDELINOVÁ kreslí a ktoré vychádzajú v dánskych novinách. „Ak sa ma chcete opýtať, odkiaľ čerpám inšpiráciu, tak z mojich troch boxerov," hovorí a odbehne pohladkať psíka, ktorý leží na kolenách svojho pána pri vedľajšom stolíku.

Viete si predstaviť svoju hru nakreslenú ako komiks?

„Keď píšem, vlastne si v duchu kreslím."

Prežívate bez bolesti rôzne interpretácie svojej hry?

„Na dramatickom texte je najlepšie práve to, že sa dá rôzne interpretovať. Možno aj preto, že som si takmer všetky hry najprv sama naštudovala, vnímam uvoľnene to, čo sa s nimi deje. Výsledok potom záleží len na tom, akou vnútornou cestou herci prešli, čo sami zažili, respektíve v akom štádiu života sa práve nachádzajú."

Dokážete byť veľkorysá?

„Nahnevaná som bola len raz. Keď mi vyškrtali vnútorné monológy a ponechali iba flirty hlavnej postavy. Bolo to vulgárne, pornografické. Je nechutné zneužívať bolesť. Ak ako dramatik zobrazujete bolesť, musíte byť lojálny k ľuďom, čo trpia."

Vraj nie je dobré, ak si autor sám režíruje svoje hry. Je to tak?

„U mňa je to naopak - som režisérka, ktorá si píše pre seba hry. Slová nie sú pre mňa vôbec zaujímavé. Ak by som pochádzala zo sveta kníh, bolo by to možno iné, lenže ja patrím do sveta, ktorý je vizuálny."

Študovali ste okrem drámy aj výtvarné umenie?

„Nie, v podstate som nič nedoštudovala. Pre rodičov bolo bolestivé, že vlastne nemám akademické vzdelanie. Lenže ja som si v škole namiesto robenia poznámok len kreslila a kreslila."

Ako ste sa vlastne dostali ku komiksom pre denník Politiken?

„Vyhrala som súťaž na jeden mesiac. Podstrčila som však sekretárke v redakcii ďalšie a ďalšie obrázky, dúfajúc, že si nevšimnú, že mesiac už uplynul. A nakoniec, na základe ohlasov čitateľov, so mnou skutočne podpísali zmluvu na dlhšie obdobie."

Čerpáte zo svojho detstva?

„Ako dieťa som bola veľmi osamelá, aj pre problémy so sluchom. Zachytím jednu vetu, ďalšie dve si musím domýšľať, často sa celkom zmýlim. Nepočujem ani tie veci, čo sa v noci šepkajú do ucha. A keďže vlastne neviem, čo ľudia hovoria, snažím sa do nich vcítiť."

Preto ste si vybrali divadlo?

„Áno. Otec i bratia sú podobne hendikepovaní, oni by bez strojčeka nevedeli žiť, ja som dlhé roky žila tak akosi medzi. Chodila som na bicykli a snívala, že sa mi raz podarí dostať zo seba všetky tie schované príbehy. Držala som sa dlho toho sna. Robila som upratovačku či predavačku, zakaždým, keď som vypadla z nejakej školy. Ani si už nepamätám, či som vtedy chcela byť herečkou v Paríži, alebo čo vlastne, len viem, že som túžila, aby raz všetci pochopili, aká plná som čohosi."

Aká je generácia šesťdesiatych rokov?

„Je v nás veľa samoty, rodiny nežijú spoločne so starými rodičmi, manželstvá sa často rozpadávajú, lebo malý počet ľudí v užšej rodine jednoducho nepostačuje na jej prežitie."

Nemáme gény na život v dvojici?

„Zvieratá žijú nielen párovo, ale aj vo väčšom spoločenstve, v akomsi klane. Takýmito klanmi boli kedysi dedinské komunity. Mali ste okolo seba staré dievky, dojky, babičky, strýkov, čo sa nikdy neoženili. Možno boli homosexuáli, len sa o tom nehovorilo. A plno ďalších ľudí, o ktorých sa rodina starala."

A čo večná láska?

„Ak s niekým žijete, to je akoby ste s ním niekam cestovali. Je krásne niekoho stretnúť a povedať si, tento je pre mňa dobrý, s ním zostanem. Ale potom, keď deti odrastú, možno zistíme, že to nie je celkom ten človek, s ktorým by ste radi šli do ďalšieho obdobia života. Pred dvesto rokmi to nebol až taký problém, lebo ľudia zomierali oveľa mladší. Vaša vlastná osobnosť sa mení toľkými smermi a nemáte nijakú záruku, že sa aj osobnosť toho druhého bude meniť akýmkoľvek relevantným spôsobom. Možno je potrebné tento veľký sen zahodiť."

Cíti sa Dánsko ako malá krajina alebo už ako súčasť veľkej Európy?

„Dánsko je veľmi, veľmi, veľmi malá krajina. Ale deje sa tam zas čosi, čo nie je možné inde. Napríklad, náš povestný zmysel pre humor."

S kým budete na Vianoce?

„S priateľmi, ktorých deti sú moje krstné deti. Môj partner bude so svojimi deťmi. Rodičia sú rozvedení, sedemdesiatročný otec si zobral dvadsaťtriročnú Vietnamku, majú spolu dieťatko. Mama má zas osemdesiatročného priateľa, takže už veľa rokov netrávime Vianoce spolu - jednoducho to nevieme skombinovať."

Nevyčítajú vám diváci, že v hrách používate dosť silné slová?

„Snažím sa len, aby jazyk nezakrýval stav vecí. Ak aj ako autorka isté slová používam, strácajú po tretej vete význam."

Prečo?

„Lebo pochopíte, že tie postavy majú celkom iný, existenčný problém - predovšetkým ako zosúladiť to prírodné v nás s tým, čo je možné v našej civilizácii. Napríklad Oto v hre Milovníci je natoľko plný bolesti, až chce, aby vyzeral aj navonok nepríjemne. Jeho príbeh je však najviac o samote."

Tušíte, o čom je život?

„Nechcem mať nad postavami priveľkú kontrolu, hovoria, čo si myslia. Ja skutočne neviem, či je to správne, ja sa len na ne dívam."