Revolučným objavom vo výrobe sviečok bol prepletaný knôt (1825) a parafín (1857). Najmä veľkovýroba parafínu (extrahoval sa z nespracovaného oleja) bola dôležitou alternatívou k loju. V roku 1854 sa parafín a stearín začali kombinovať a sviečky začali byť ešte pevnejšie. Už sa začínali dosť ponášať na tie dnešné. Strojová veľkovýroba sa mohla začať.
Sviečka - pozoruhodný predmet. Už oddávna poskytuje ľuďom svetlo, ale zďaleka nie je iba jeho prostým zdrojom. Stala sa symbolom osláv, známkou romantiky i dekoratívnym prvkom. Človeka dokáže priviesť do zvláštnej, vznešenej nálady. Jej hrejivý plameň zmäkčuje všetko naokolo: zakrýva nedokonalosti, sivé je farebné, staré vyzerá nové, únavu strieda úľava. V našich domovoch sa vždy rozžiari aj na sklonku roka.
Dlhé ako kopija hrdinu
Jedna hypotéza hovorí, že prvé sviečky (samozrejme, zďaleka nie v takej podobe, ako ich poznáme dnes), existovali už v dobe kamennej. Pravdepodobne po nich ľudia siahali pri rituáloch uctievania ohňa. Prvé zmienky o zapaľovaní sviečok pochádzajú zo starovekého Egypta a Kréty, a to už z roku 3 000 pred Kristom. Sviečky sa spomínajú aj v biblických rukopisoch z 10. storočia pred Kristom. Vo francúzskom Avignone objavili fragment sviečky, ktorá sa vyrobila v prvom storočí.
V spálených ruinách Pompejí sa našlo niekoľko častí mnohoramenných svietnikov - remeselne prepracovaných. V kronikách starobylého Írska je zasa záznam o sviečkach hrubých ako ľudské telo a dlhých ako kopija hrdinu.
Prvé čínske a japonské sviečky boli zhotovené z vosku. Ten sa vyrábal z hmyzu a jeho zárodkov v papierových tubách.
V kláštoroch Indie zbierali na úzke sviece vosk z vriacej škorice.
V Amerike si sviečkami začali svietiť v prvom storočí. Miestni domorodci pálili rybí tuk natlačený do vidlicovitých konárov. Prví misionári v juhozápadných štátoch varili kôru kaktusovitého stromu - cerio - a zbierali z povrchu vosk.
Osadníci Nového Anglicka používali tú istú techniku získavania vosku z bobúľ pimentovníka. Dodnes sa tento druh sviečok pripravuje rovnako. Cena je však, prirodzene, veľmi vysoká, pretože na sviečku dlhú 20 centimetrov treba takmer dva litre bobúľ pimentovníka.
Neskôr sa pre výrobu sviečok používal loj - získaný z tuku zvierat (koncom 18. storočia sa vyhľadávanou korisťou stali aj veľryby). Takto vyrobené sviečky však mali nepríjemný odér. Prednosť preto dostal včelí vosk, aj keď bol drahší. Príchodom parafínu sa stal loj definitívne zastaraným, dnes sa pri výrobe sviečok používa naozaj výnimočne.
Ako symbolická časomiera slúžia sviečky v období adventu - sú rozdelené na 24 dielikov. Každý deň sa ich zapálením približuje človek k Vianociam.
Elektrina ju neohrozuje
Z deviateho storočia poznáme časomerné sviečky. Boli rozdelené na dvanásť dielikov a horeli 24 hodín. Ešte v minulom storočí sa používali - najmä v baniach, kde merali čas do skončenia pracovnej šichty.
Pred sedemsto rokmi začali vznikať prvé sviečkarske cechy. Drobní podomoví obchodníci chodievali od dvier k dverám a ponúkali úzke sviece z loja. Pre zámožnejších aj z včelieho vosku.
V Európe boli sviečky dlho drahým predmetom. Vkladali sa do strieborných, drevených alebo cínových svietnikov. Nechýbali vo veľkých sálach, kláštoroch a chrámoch, v príbytkoch a kostoloch boli neoceniteľným zdrojom svetla.
Skutočná renesancia sviečkarstva nastala v 19. storočí. V jeho prvej polovici sa vyvinuli prvé strojové formy na sviečky a to konečne sviečky sprístupnilo aj chudobnejším domácnostiam.
Príchod elektriny do domácností nemohol existenciu sviečok ohroziť. Ľudia totiž cítia, že plameň sviečky vnáša do domu zvláštne teplo a harmóniu. A tak je sviečka vari jediným interiérovým prvkom, ktorý sme si uchránili od doby kamennej až podnes.
(df)
