Nemusíte byť práve milovníkmi poézie, aby ste poznali Rudolfa Dilonga či Svetloslava Veigla. Tvorili katolícku modernu - zoskupenie kňazov-básnikov, ale i laikov. Slovenskú poéziu 20. storočia ozdobili kvalitnou spisbou a dostali ju k ľuďom. A najmä - posvätili ju svojimi životmi.
Po rozpustení kláštorov bola katolícka moderna rozprášená. Neskôr, ak vôbec, sa o nej hovorilo v súvislosti s tými básnikmi, ktorí odišli do exilu. Štát sa snažil o úplné vymazanie ich mien a uvrhnutie do zabudnutia.
K predstaviteľom katolíckej moderny patril básnik a prekladateľ Karol Strmeň, ktorého Francúzsko - literárna veľmoc, ocenilo čestným titulom Chevalier des Palmes académiques (Rytier akademických paliem). Francúzi ho dokonca chceli navrhnúť na Nobelovu cenu za preklady z francúzskej a španielskej - románskej poézie. Strmeň to však odmietol. Spomenúť treba aj dojímavý osud Pavla Ušáka Olivu. Krátko po vysviacke za kňaza ho postretla smrť. Ak sa nechceme stratiť v plejáde mien katolíckej moderny a nejednoduchých osudov, najlepšie bude, ak začneme od Adama. Rudolf Dilong (1905 - 1986)Utajený mních, básnik uštipnutý slobodou, Boží básnik, záhadný, magický, nevyspytateľný, mystický, s uhrančivým čiernym pohľadom. Jeho súputník Svetloslav Veigl o ňom vraví: „Detstvo mal veľmi ťažké. Matka mu zomrela a macocha ho priam nenávidela. Aj sestrička, ktorú mal veľmi rád, zomrela mladučká. Azda i tento moment, absencia lásky v mladosti v rodičovskom dome, vplýval na búrlivácku povahu básnika, ktorá sa prejavovala v poézii i v živote. Ale to nie je dôvod odsudzovať ho. Napriek povahe si hlbokú vieru vždy zachoval. V roku 1965 sa presťahoval do USA. Posledným miestom jeho pobytu bol Pittsburgh, kde pracoval ako redaktor Listov sv. Františka a kde vo františkánskom kláštore aj skonal."
Rudolf Dilong bol neuveriteľne plodný autor a jeho bibliografia sa ráta na 109 titulov (Svetloslav Veigl uvádza dokonca 111 literárnych položiek. Treba spomenúť, že mnohé Dilongove rukopisy zhoreli pri požiari kláštora v Argentíne). Z básnických kníh vymenujme aspoň: Budúci ľudia (1931), Ja, svätý František (1938), Konvália (1941), Ponúkam chlieb so soľou (1971); po novembri '89 vychádza dodatočne viacero jeho kníh, napríklad fenomenálne Sväté rozjímanie alebo výber z exilovej tvorby Ja, Rudolf Dilong, trubadúr.
Základy katolíckej moderny osnoval spolu s Pavlom Gašparovičom Hlbinom a Jánom Harantom. Po nich prišla druhá vlna rovnako zvučných mien: spomínaný Paľo Oliva, Janko Silan, ktorý pôsobil ako kňaz vo Važci, Mikuláš Šprinc, Karol Strmeň, Gorazd Zvonický a Svetloslav Veigl.
Ján Motulko (1920)
Do literatúry vstúpil mimoriadne vyzretými veršami. Príslušnosť k skupine odmietal, ale ideály katolíckej moderny možno o to viac nachádzal v živote. Fotografoval, písal aj prózu. Z jeho básní spomeňme V mimózach vietor (1947), Fialové žalmy (1992), Havrania zima (1996), Strmé schody (2000). Jeho dlhú absenciu medzi uznávanými veličinami slovenskej poézie ukončilo azda až nedávne vydanie pozoruhodnej básnickej skladby, venovanej Andrejovi Žarnovovi - Čas Herodes (2003). Na jej oficiálne vydanie sa čakalo 55 rokov, no všetky dlhy voči katolíckej moderne tým zrejme zmazané nie sú. Ich rozsah sa dnes našimi merítkami odmeriava rovnako ťažko ako presný čas na kláštorných slnečných hodinách počas Štedrého večera. Ján Motulko žije v Bratislave.
Pracoval ako redaktor v Spolku svätého Vojtecha v Trnave, od roku 1959 v Katolíckych novinách. Do poslednej vzostupnej vlny moderny vstúpil bezprostredne po druhej svetovej vojne spolu s Pavlom Straussom a Viliamom Turčánym. Patril k nej ani nie tak manifestačne, ako svojím vnútorným, meditatívnym založením a umeleckým krédom.
Svetloslav Veigl (1905)
Kňaz a básnik, vlastným menom Ferdinand Veigl. V roku 1932 vstúpil do františkánskej rehole a prijal meno Klárus alebo Svetloslav - tak sa podpisoval pod literárne práce. Koncom 40-tych rokov sa stal obeťou prenasledovania kňazov a príslušníkov reholí. Neskôr bol správcom fary v Trnave-Tulipáne, Abraháme a dodnes pôsobí ako duchovný v Kráľovej pri Senci. Vydal básnické zbierky Cestami vetrov (1938), Výstup na horu Tábor (1939), Menom ťa neviem osloviť (1941). Po roku 1968 sa odmlčal, v posledných rokoch však postupne vychádzajú ďalšie jeho práce - jednotlivo (Plnosť času, 2000), aj vo výberoch (Nerušte túto ružu).
Svetloslav Veigl sa narodil na Štedrý večer.
