Studená vojna Afriku zredukovala na dejisko ideologických roztržiek medzi Spojenými štátmi, Sovietskym zväzom a ich regionálnymi spojencami. Po jej skončení sa vo svete dôležitosť Afriky zredukovala.
„Ak vo východnej Európe koniec studenej vojny prebudil nacionalistické vášne,“ napísal vtedy politológ a bývalý americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger, „v Afrike táto udalosť dostala jasný náboženský rozmer.“
Nikde vo svete preto začiatkom deväťdesiatych rokov neprebiehal nekompromisnejší boj o náboženské presvedčenie ako v Afrike. Jej potenciál si naplno uvedomili viaceré islamské fundamentalistické zoskupenia. V retrospektíve medzi nimi vynikajú teroristická organizácia Al-Kaída (Základňa) a jej zakladateľ Usáma bin Ládin.
Bin Ládin sa pritom na africkej pôde ocitol nedobrovoľne, keď mu tu v roku 1991 pri jeho úteku zo Saudskej Arábie poskytla azyl sudánska islamská vláda. Jej členovia Ládinovu prítomnosť v Chartúme privítali. Investoval do domácej infraštruktúry a nákladnej občianskej vojny proti kresťanským separatistom na juhu krajiny.
Sem sa datujú aj dva diametrálne odlišné sudánske portréty bin Ládina. Na jednej strane figuruje úspešný podnikateľ, bezúhonný občan a filantrop, ktorý prostredníctvom stavebných a investičných firiem pomáha zdevastovanej krajine. Na druhej strane ide o vysokoprofilového stúpenca islamského fundamentalizmu a sponzora medzinárodného terorizmu.
„Ofenzíva, akú dnes v Afrike predvádza islam, je bezprecedentná,“ tvrdí juhoafrický historik Jan Pienaar. „V tradičných islamských krajinách ako Alžírsko sa prejavila vlnou fundamentalizmu a násilia. Tradičné kresťanské enklávy ako Nigéria naopak posunula na pokraj náboženského konfliktu. Tento proces by bol nemysliteľný bez pomoci militantných islamských organizácií,“ dodáva Pienaar.
Nie je nijakým tajomstvom, že bin Ládin, tak ako iní fundamentalisti, podporuje vznik panislamského štátu. Teória ho prezentuje ako teokratické zriadenie podľa vzoru iránskej revolúcie. V praxi má odstrániť prozápadné arabské režimy a následne združiť islamské krajiny do jedného celku ako mocenskú protiváhu Západu.
Pozoruhodná je v tejto súvisloti aj podpora, akej sa panislamizmu dostáva od africkej verejnosti nielen v tradičných islamských krajinách na sever od Sahary. Podľa sociológov ide jednoznačne o výraz rozčarovania zo Západu - korene frustrácie treba hľadať v období kolonializmu a studenej vojny.
„Na rozdiel od kresťanstva islam v Afrike neuplatňuje rasové predsudky,“ vysvetľuje britský sociológ Marvin Logan. „Panislamský štát navyše na čerstvých afrických moslimov apeluje spoločnou identitou, akú im nikdy neponúkli ani Európania, ani ich vlastné krajiny po získaní nezávislosti.“
Bin Ládinovo africké dobrodružstvo sa skončilo náhle v roku 1996, keď ho sudánska vláda ako iniciátora teroristických útokov na americké ciele zo strachu pred odvetou vypovedala do Afganistanu. Bin Ládin africkú pohostinnosť oplatil bombovými útokmi na americké veľvyslanectvá v Keni a Tanzánii, pri ktorých v lete roku 1998 prišlo o život vyše dvesto ľudí.
Bin Ládin sa však do Afriky ešte môže vrátiť. Západné tajné služby dnes poukazujú na chaotické pomery a protizápadné emócie v krajinách ako Somálsko, Sudán a Líbya, ktoré by mu výmenou za zvyčajnú filantropiu mohli na úteku z Afganistanu poskytnúť útočisko.
PRE SME - ROMAN LIPTÁK,
Pretória
