Aj takto sa predstavuje český básnik J. H. KRCHOVSKÝ v najnovšej knihe Poslední list, hoci jeho srdcovou záležitosťou je predovšetkým opar smrti, ktorý sa spoľahlivo tiahne už štvrťstoročie jeho tvorbou: „Těch hrůz, co bdí u mého lože! / zvlášť tyhle dvě, tak odlišné: / co když dnes umřu, panebože / a nebo, probůh, co když ne?!"
Tajomný autor, dôsledne trvajúci na pseudonyme i uverejňovaní štylizovanej fotografie „z náhrobného kameňa" na svojich knihách, tvrdí, že téma smrti pre neho nie je voľbou, ale prekliatím. „Ona si vybrala mňa, a nie ja ju," hovorí a pripomína vplyv svojej silne morbídne založenej babičky.
To, že babička bývala pod cintorínom, ktorý má v češtine krásne synonymum krchov, sa dalo čakať. „Tam som si vymyslel aj pseudonym, ktorý mi odporučil používať Egon Bondy." Keďže Krchovského poézia mala ďaleko od oficiálnej scény, jeho nové meno bolo skôr ochranou pred záujmom eštebákov než umeleckým rozmarom. Spolu s Jáchymom Topolom či Vítom Kremličkom patril do silnej básnickej generácie českého undergroundu osemdesiatych rokov, ktorú predstavil Andrej Stankovič aj v samizdatovej antológii Už na to seru, už to mám za pár. Je z tých vyvolených, ktorých tvorba rovnako nadchýna kritikov i najširšiu verejnosť. Viaceré jeho básne zľudoveli a šírili sa aj ako texty piesní skupiny The Plastic People of the Universe, dnes sú súčasťou čítaniek a mnohé boli preložené do angličtiny, nemčiny a ďalších jazykov.
Dekadencia, morbidita či nihilizmus sú však nielen témou, ale aj zdrojom sarkazmu a sebairónie: „Zamženým okem hledím ke hřbitovu nahoru / počítám v duchu, kolik mi tak ještě zbývá / poslední list se snesl na dvĚr z mého javoru / jdu ke sklepu - ach bože: už jen čtyři piva." Dobre sa však baví aj na spomínanej erotike: „Co se jí nelíbí? Proč tak řve, proboha?! / vždyť je to docela standardní poloha / chtělo to předehru! (Příště jít s houslema?) / no, aspoň pozdravit... To je fakt, to se má."
Spolu s ďalším českým básnikom Ondřejom Mrázkom sa predstaví dnes o 19.00 h v bratislavskom kníhkupectve Pištek na Obchodnej ulici.
Tento čas vianočný inšpiroval Krchovského vlani k básni, ktorou sa vracia k svojej osudovej téme: „Co samo nezhyne, to lidé povraždí / sněhem se ubírám k vzrostlému smrku / balíček s provazem nesu si v podpaží / vánoce na krku, vánoce z krku," veršuje autor, ktorý chce mať svoj hrob v kúte cintorína a náhrobkom by mala byť jeho biela mramorová socha v životnej veľkosti postavená tak, aby tienila hrob pri slnečnom i mesačnom svite. Prečo? „Aby som aj po smrti mal svoj tieň."
