Palestínčan číta v novinách článok o chytení Saddáma Husajna. Podľa článku bolo Saddámovo zajatie psychologickou porážkou, keďže bol jediným vodcom arabskej krajiny, ktorý sa dokázal postaviť proti Izraelu a USA. FOTO - TASR/AFP
Saddámovo zajatie na boje nebude mať asi výrazný vplyv. Taktika boja Iračanov aj Američanov sa nemení. Američania musia naďalej počítať s partizánskymi útokmi.
Američania môžu od Saddáma získať dôležité informácie o pozadí aspoň časti odboja. O spôsobe jeho financovania a podpore zo zahraničia, ktorú určite dostáva. Týka sa to irackého odporu, ktorý je zviazaný s bývalým režimom a bojuje za návrat vtedajších pomerov.
Pre týchto ľudí môže byť rozhodujúce, že Saddám sa na rozdiel od vlastných synov - vzdal bez jediného výstrelu, ukrýval sa v diere a na obrazovkách pôsobil odovzdaným dojmom. Pre človeka, ktorý svojich podriadených vyzýval na hrdinskú smrť a požadoval od nich boj do poslednej kvapky krvi, je to obrovská strata prestíže. Saddám sa mučeníkom irackého ľudu už nestane.
Jeho koniec môže pomôcť spojencom v tom, že ich teraz začnú otvorenejšie podporovať ľudia, ktorí to zatiaľ nerobili zo strachu z návratu diktátora a jeho pomsty.
Môže sa však potvrdiť, že bývalý diktátor mal so súčasnými útokmi proti spojencom len málo spoločného. Všetku energiu vynakladal na presuny a skrývanie.
Pre tú časť odboja, ktorý nebojuje za návrat Saddámovej diktatúry, je naopak dôležité, aby čo najskôr dokázal, že ich boj jeho zajatie nijak neovplyvní.
Pre nábožensky či nacionálne motivovaný odboj proti Američanom a západnej civilizácii, je odstavenie Saddáma ľahostajné, a môže to dokonca obrátiť vo svoj prospech. Majú nádej, že teraz získajú podporu ľudí, ktorí sa doposiaľ báli návratu diktátora. Platí to napríklad pre šíitskych či sunnitských náboženských fanatikov, ktorí majú s Irakom vlastné, pre Západ neprijateľné ciele.
Saddámovo zajatie sa môže proti Američanom obrátiť aj v inej rovine. Doteraz tvrdili, že majú útoky na svedomí hlavne Saddámovi prívrženci. Môže byť obtiažne vysvetľovať, prečo pokračujú aj po diktátorovom páde.
Pre spojenecké jednotky rozmiestnené v Iraku sa toho z praktického hľadiska veľa nemení. Stále platí, že je nutné iracký odpor poraziť aj vojensky. Znamená to pokračovať v tom, čo Američania robia už viac než mesiac.
Po ukončení hlavných bojov rozmiestnili v Iraku v očakávaní viac-menej pokojnej strážnej služby hlavne klasickú pechotu a dokonca rezervistov Národnej gardy. Dnes opäť posilňujú námornú pechotu a špeciálne jednotky, ktoré majú vďaka výcviku a vyššej psychickej odolnosti lepšie šance vyrovnať sa s partizánskou taktikou útočníkov.
