Strelec Prešova Radoslav Antl (druhý sprava) tentoraz v obrannej činnosti. FOTO PRE SME - VIKTOR ZAMBORSKÝ

„Od desiatej do dvadsiatej piatej minúty sme súperovi ušli na rozdiel deviatich gólov. Sám si však neviem vysvetliť náš nasledujúci výpadok. Zrazu nám to prestalo sypať. Namiesto toho, aby sme náskok zvýšili nad desaťgólovú hranicu, dovolili sme Košičanom znížiť. Kazili sme jedna radosť, až sa nám to skoro vypomstilo. Keď Košice stiahli na 25:23, nebolo nám veru všetko jedno."

Prešovčania sa aj z takejto hernej krízy vyvliekli a znovu vytiahli svoje obvyklé tromfy. „Hnala nás zvýšená motivácia. Mňa osobne dvojnásobne, pretože v Košiciach som hádzanársky vyrastal. Išlo aj o prestíž, takže sme šliapali naplno, hoci nie všetko nám vychádzalo. Veľmi sme chceli vyhrať a napokon to vyšlo. To je to najdôležitejšie."

Rado Antl si udržal zápasovú streleckú normu, veď bol s ôsmimi gólmi najlepším strelcom Prešova, ale tentoraz aj dosť boleli. Dvakrát pri jeho zakončení publikum zmeravelo a robotu mal lekár i masér mužstva. Odniesol si to zodratý ľavý bok, no derby po ošetrení dohral a dokonca pridal ďalšie gólové zápisy. „Ľavý bok som si zranil už v zápase v Hraniciach. V derby som naň viackrát padol, najviac som trpel pri zrážke s Miščíkom. Odniesol si to lakeť, rameno i bok. Išlo ale o nezavinenú kolíziu, v zápale boja. Za loptou som šiel dôrazne ja, a, samozrejme, aj brankár súpera. Obaja sme si situáciu vysvetlili a pokračovali v hre."

V konečnom dôsledku víťazstvo v poslednom zápase roka dala asi na bolesť zabudnúť. „Takéto čosi skôr prebolí, ak sa zápas vyhrá. Keby nám to nebodaj nevyšlo, zodratý bok, opuchnutý lakeť a narazené rameno by som asi viac cítil," konštatoval prešovský strelec.