Keby si každý mohol vlastnú smrť načasovať tak presne, ako to urobil exprezident Azerbajdžanu Gejdar Alijev, nemuseli by existovať závety. To, že bývalý azerbajdžanský vodca zomrel na zlyhanie srdca v piatok večer, je dôkazom jeho geniality, predvídavosti a neuveriteľnej sily vôle.
Vládol Azerbajdžanu takmer 35 rokov. Bol srdcom aj dušou politik, diktátor, intrigán, ale aj otec národa, ktorý úprimne miloval. Veľakrát opakoval, že chce jediné - dobro pre svoj ľud. Bola to asi pravda. Len o tom, čo je pre ostatných dobré a čo nie, mohol rozhodovať jedine on sám.
To, že jeho smrť dnes nijako neohrozí relatívnu stabilitu v krajine, je tiež jeho zásluha. Zrežíroval predstavenie, v ktorom hrá hlavnú úlohu, aj potom, čo ho vyniesli z javiska v truhle.
Alijev totiž odovzdal tento rok v októbri moc svojmu synovi Ilchamovi. Počkal, kým sa upokoja pouličné vášne, a potom v pokoji a osamote, ďaleko od vlasti na americkej klinike, dovolil srdcu, aby sa prestalo namáhať. Osemdesiatročný starec Alijev strávil posledné mesiace v nemocniciach v Turecku a USA. Napriek tomu, že Západ bol preňho podstatnú časť života úhlavným nepriateľom.
Alijev bol počas vlády Brežneva vôbec prvým moslimom, ktorý získal vedúce pozície v sovietskom politbyre. Jeho hviezdnu kariéru prerušila na chvíľu až Gorbačovova „perestrojka". V roku 1987 ho postihol nielen prvý srdcový infarkt, ale aj strata všetkých politických postov. V porazeneckej nálade sa vrátil do Baku. Ešte pred pučom v roku 1991 vystúpil z komunistických radov a stal sa národným hrdinom. V roku 1993 sa vďaka vojenskému prevratu stal prezidentom Azerbajdžanu.
Včera, keď jeho telo previezli z USA do Baku (pohreb sa uskutoční dnes a sedem dní bude v krajine vládnuť štátny smútok), sa o jeho úlohe v novodobej histórii Azerbajdžanu hovorilo tak v politických kruhoch, ako aj pri nedeľňajších obedoch. Pre niektorých veľký Azerbajdžanec, pre iných diktátor. Zabránil občianskej vojne, nevyhral, ale ani neprehral vojnu s Arménskom o Náhorný Karabach, časť obyvateľstva krajiny tvrdí, že sa citeľne začala zvyšovať ich životná úroveň. No iná časť plače, že ju priviedol svojím vládnutím na mizinu, takmer celkom zničil opozíciu a nedovolil akýkoľvek prejav nezávislej tlače.
„Zomrel tyran" a „zomrel najväčší azerbajdžanský politik všetkých čias". Také komentáre je počuť z Baku. Hoci sa zdajú byť v úplnom protiklade, sú oba názory pravdivé.
Autor: agentúra Epicentrum pre SME
