Rita je dlhosrstý jazvečík a do svojho nového domova sa viezla v osobnom vlaku - v starej cestovnej taške. Kúpil som ju 17. novembra 1992 za 800 Kčs v Brestovanoch. Vždy, keď okolo cestujem vlakom k svokrovcom, hľadím na dom, odkiaľ Rita pochádza, a manželke pateticky zopakujem: „Tu som kúpil Ritu." Zdám sa jej smiešny.
Naša babička sa v parku pri rozhovoroch s psíčkarmi raz pochválila, že stála tri tisícky. Hádam už dnes môžem psíčkarskym známym mojej starej mamy prezradiť, že nebola ani drahá, a nemá ani rodokmeň - hoci sa snobsky často správa. Peniaze na Ritu mi dal otec. Práve on sa psovi v domácnosti dlho bránil. Tvrdil, že ju nakoniec bude venčiť on a navyše sa obáva, že sa do psa beznádejne zamiluje. To druhé sa splnilo - zrejme po mojom starom otcovi (skrotil aj sviňu, s ktorou chodil po dedine) zdedil talent krotiteľa a spolu objavili Ritine vrcholné čísla. Ak má dobrú náladu, predvedie ich návšteve.
Na povel „spievaj" úpenlivo a clivo zavýja, čo nás vždy rozosmeje. Na „popros" panáčkuje a vydranká si tak často žuvačku (čerstvú, vyžuvanú znechutene vypľuje), ktorú buď žuje, alebo si ju dá medzi labky a naťahuje ju. Rodinní známi nás navštevujú s leukoplastmi na prstoch. Rita ich s radosťou a úplne bezbolestne odstraňuje.
Kúpili sme ju, pretože sme o jazvečíkoch vedeli, že sú bystré a je s nimi zábava. To platí rovnako, ako to, že sú tvrdohlavé. Ak na ňu zavolám „ku mne", spraví to, ale môže to trvať aj päť minút. Blíži sa po centimetroch a čaká, či nepôjdem ja za ňou. Občas jej vynadám, keď sa mi uprene díva z päťcentimetrovej vzdialenosti na ústa a chce žuvačku. Ona hľadí vytrvalo ďalej, a tak nakoniec nevydržím tváriť sa nahnevane a rozosmejem sa. Žuvačka a autorita sú v háji.
Je to mestský pes. Keď nečakane praskne konár, nadskočí a vydesene zapiští. Ak neďaleko nej vybuchne pred Silvestrom pirát, neotočí ani hlavu. U lekára sa hystericky trasie ako osika. Bojí sa a veľkým oblúkom obchádza zavalité dámy v červených kabátoch s kožušinovými čiapkami a bezdomovcov - neučili sme ju to.
Keď som ju pred 11 rokmi priviezol domov, stiahla sa na kachličky do kúpeľne. Dovtedy poznala len betónový koterec. Jazvečíky však rýchlo objavia pôvab kobercov, sedačiek a predovšetkým postelí. Pre Ritu najzásadnejší boj v domácnosti - o postele - s prehľadom po niekoľkých mesiacoch vyhrala. V perinách je najšťastnejšia.
V priebehu rokov som sa od rodičov odsťahoval, a tak už dnes s Ritou chodievam von len sporadicky. Opustil nás aj Ritin najväčší kamarát, môj otec, a tak starosť o psa zostala hlavne na mame. Babička je hlavne na kŕmenie.
Asi by som nemal takto verejne zneužívať výsadu, že smiem písať na túto tému, ale snáď to nebude, ako keď niekto v Markíze zdraví svojich cez kamery. Mama, ďakujem ti.
V tejto rubrike hovoria známi ľudia a redaktori SME o svojom spolužití s domácimi zvieratkami.
Dnes: redaktor zahraničného oddelenia Marek Chorvatovič
