Na tanečnom predstavení v divadle sedí divák v tapacírovanom kresle a snaží sa ostriť na mimozemšťanov na javisku. Zdajú sa nehmotní - nepočuje ich dýchať, nedovidí na tik svalu na tvári, až na klaňačke si všimne telo zaliate potom. Čím dokonalejšia je technika tanečníkov, tým neskutočnejší sú tanečníci na javisku. Telami opisujú siete abstraktných vzťahov, zaujímavé pre oddýchnutý mozog, pre smrteľníka je však takmer nemožné sa s nimi naozaj bytostne stotožniť. Prenos odkazu často uviazne na ceste k divákovmu srdcu v úpornej snahe zistiť, čo sa to na javisku deje.
Film nás vpustil medzi telá. Dovolil počuť šuchotanie kože bosých nôh na podlahe, vrz prstov pri dotyku, pretrhnutý dych. Spod púdru filmovej maskérky presvitlo niečo, na čo v divadle nedovidíš: živá koža.
Nastúpiš a vezieš sa. Žiadne diery, zastávky na oddych, prešľapovanie. Najmrazivejšia vlastnosť tanca - nezastaviteľné prelievanie pohybov z jedného do ďalšieho - je umocnená novými možnosťami. Z rúk ženy letí zaváraninový pohár, strih ho nenápadne premení na posteľnú plachtu. Pripravíš sa na tresk rozbitého skla, namiesto neho zašuchoce padajúca látka. Pohyb, ktorým si muž strhne plachtu z hlavy, ho odhodí do novej situácie.
Film o tanci je vždy nebezpečnou konkurenciou pre zástupy nahrbených počítačových programátorov, ktorí dizajnujú snové pohyby postavičiek vo svojich počítačových hrách. Ak uvidia film o tanci, zistia, že nemajú monopol - tanečníci na plátne dokážu vytvoriť rovnako menlivé reťazce pohybov ako tí najobratnejší bojovníci zložení z príkazov programovacieho jazyka.
Päť ľudí tancuje príbeh jednej ženy. Skusmo sa dotkne kamarátky, skúša flirtovať, robí nájazdy, skáče, ťahá sa do kútov. S niekým sa skamaráti, padá, zariaďuje spoločný byt, na sekundu zostane visieť v kuchyni hore nohami. Nakoniec sa on a ona pohádajú pre hlúposti. On odchádza, nastáva žúr.
Ku koncu akoby sa príbeh spamätal, že historky o „odcudzených mladých ľuďoch z veľkomesta" vlastne nie sú ani tak obvyklé ako moderné, a skusmo ponúkne divákovi úľavu v podobe záverečného obrazu duchov postáv, ako si skladajú mosty a veže zo zaváraninových fliaš. Na bráne do príbehu sa hompáľa smutná tabuľa: vstup povolený len mladým ľuďom od dvadsať do tridsať, ďaleko od rodiny a podľa možnosti bez detí.
Autor: Zuzana V. Očenášová
