Európa nemá jasné, akú ústavu chce. Jej nejednotnosť je zrejmá od samého začiatku. Preto je pochopiteľné, že ani na konci nebudú všetci spokojní.
Návrh európskej ústavy vznikol z dvoch dôvodov. Prvý bol vznešenejší a hovorili o ňom tí, ktorí by Európu radi videli ako superštát s ústavou, vlajkou a hymnou. Druhý čisto praktický: vychádzal z neefektívnosti a byrokracie únie a volal po zjednodušení rozhodovania po jej rozšírení.
Obe koncepcie sa zamotali pre svoj idealizmus, zlý odhad a spôsob robenia politiky v únii. Výsledok je taký, že aj „otec" ústavy - francúzsky exprezident Valéry Giscard d'Estaign - si umýva ruky a hovorí, že žiadna ústava je lepšia ako zlá ústava. Ostatní politici, ktorí budú oddnes o ústave rozhodovať, naznačujú niečo podobné.
Projekt európskej ústavy narazil, rovnako ako mnohé iné rozhodovania únie, na národné a „aliančné" záujmy. Zasa sa stretli malí a veľkí v otázke počtu komisárov a spôsobe hlasovania, integralisti a patrioti pri uplatňovaní práva veta v zahraničnej politike, členovia NATO a neutrálni v tom, či si treba pomáhať aj vojensky.
Mnohé sa skomplikovalo aj vojnou v Iraku. V čase, keď finišovali práce na ústave, sa Európa rozdelila výrokom Donalda Rumsfelda na starú a novú. Odrazilo sa to aj na debate o ústave - argumenty nahradili emócie.
Keď sa v júni tohto roka po 16 mesiacoch skončila, mnohí sa zastrájali, že z textu, ktorý vyprodukovali v konvente, nezostane ani písmeno. Tí, ktorým vyhovoval, hovorili o tom, že zmeniť sa môže máločo. Niekoľkokrát sa stretli medzivládne konferencie, ale najproblematickejšie body (hlasovanie, počet komisárov, preambula) čakajú na lídrov.
Taliani na poslednú chvíľu vytiahli svoj kompromis kompromisov. Ani ten v zásade neprináša návod, ako zblížiť stanoviská a uhrať všetko tak, aby najsilnejší odporcovia nevyzerali až tak trápne a summit sa skončil prijatím ústavy.
Ako sa skončí, jasné nie je. Aj optimisti hovoria iba o 50-percentnej šanci na úspech. Už teraz je však jasné, že to nebude ani dôstojné, ani priateľské a dohoda nevznikne medzi všetkými, ale medzi tými, čo sa vedia najlepšie presadiť a neboja sa hroziť vetom.
Nedá sa vylúčiť, že v rámci zachovania tváre nekompromisných sa rozhodnutie o najspornejších otázkach odloží. To už budú pri moci iní a iná bude aj únia.
;)
Čo sa stane, ak sa na ústave nedohodnú
Prakticky nič, politicky a imidžovo veľa. Rokovania môžu pokračovať aj na budúci rok tak, aby sa stihol dátum rozšírenia únie v máji 2004. Hovorí sa aj o tom, že by únia mohla „bežať" bez ústavy aj po rozšírení, ale bolo by to veľmi komplikované.
Veľmi by utrpelo Taliansko, ktoré počas svojho predsedníctva chcelo doviesť dohody do konca. Nadšené by nebolo ani Írsko, na ktoré by prešla zodpovednosť za dovŕšenie procesu rozširovania aj za ústavu.
Pozorovatelia hovoria, že hoci politici nevylučujú krach summitu, urobia všetko pre to, aby sa to nestalo. Všetci však budú chcieť, aby čo najmenej utrpeli ich národné záujmy. Môže tak vzniknúť veľmi bizarný kompromis. (mik)
Najproblematickejšie body ústavy
Kvalifikovaná väčšina pri rozhodovaní
Rozhodnutie bude prijaté, ak sa zaň vysloví nadpolovičná väčšina členských štátov, ktoré reprezentujú viac než 60 percent obyvateľstva únie, a to od roku 2009. Dovtedy bude platiť systém obsiahnutý v zmluve z Nice.
Kto je za: veľké ľudnatejšie štáty, hlavne Nemecko, Francúzsko a Taliansko, pretože môžu ľahšie presadzovať svoje postoje.
Kto je proti: Španielsko a Poľsko, podporované Britániou a štátmi strednej veľkosti.
Možné riešenie: odsunutie zmeny hlasovania až za rok 2013.
Počet komisárov
Európska komisia má mať od roku 2009 len 15 hlasujúcich členov, pričom nezastúpené štáty môžu vyslať nehlasujúcich komisárov. Cieľom je menšia a efektívnejšia komisia.
Kto je za: veľké štáty a „otcovia zakladatelia".
Kto je proti: malé štáty.
Možné riešenie: systém jedna krajina - jeden komisár bude trvať až do roku 2014, potom by sa počet komisárov zmenšil.
Kontrola rozpočtu únie
Európsky parlament by prišiel o právo mať posledné slovo pri schvaľovaní rozpočtu. Ide zhruba o 100 miliárd eur ročne.
Kto je za: všetky členské krajiny.
Kto je proti: poslanci Európskeho parlamentu, ktorí sa vyhrážajú vetovaním ústavy, na rovnaký krok chcú vyzvať aj národné parlamenty.
Právo veta
Návrh ústavy chce, aby sa zvýšil počet oblastí, o ktorých sa bude hlasovať kvalifikovanou väčšinou, zmenšil by sa tak počet oblastí, v ktorých sa môže použiť právo veta.
Kto je za: takmer nikto, pretože každá krajina si chce zachovať právo veta v niektorej oblasti, najčastejšie sa hovorí o daniach a zahraničnej politike.
Kto je proti: takmer všetci, najhlasnejší sú Briti, pokiaľ ide o dane nekompromisné je aj Slovensko.
Preambula
Píše sa v nej, že ústava vychádza z „kultúrneho, náboženského a humanistického dedičstva Európy".
Kto je za: najsilnejšie Francúzsko - laický štát s veľkou moslimskou populáciou.
Kto je proti: Poľsko, Taliansko, Španielsko sa chcú odvolávať na kresťanské, prípadne judeo-kresťanské korene Európy.
Možné riešenie: preambula sa bude odvolávať na laický aj náboženský odkaz. (čtk, mik)
