Rakúsky kancelár WOLFGANG SCHÜSSEL je zaneprázdnený politik. Skoro by sa dalo povedať, že vyťaženejší ako nemecký exkancelár Kohl, súčasný kancelár Schröder alebo bývalý český prezident Havel, s ktorými sme urobili rozhovor hneď na prvýkrát. Prvé stretnutie so skupinou piatich európskych novinárov z nemeckej vydavateľskej skupiny Verlagsgruppe Passau odložil Schüssel len niekoľko hodín pred jeho začiatkom, druhé v niekoľkodňovom predstihu. Do tretice to vyšlo, ale téma mohla byť len jedna: krátko pred napínavým bruselským summitom sme hodinu hovorili len o európskej politike. Denník SME bol pri tom.

Malé a veľké krajiny sú pred víkendovým vrcholným stretnutím šéfov štátov a vlád Európskej únie stále rozdelené v otázke počtu budúcich komisárov EÚ. Bude ich 15 alebo 25?

„Konvent navrhuje 25 komisárov. Rozdiel je v tom, a to ja nemôžem akceptovať, že by boli rôzne triedy komisárov. Takí, čo by mali hlasovacie právo, a takí, čo by ho nemali. Nechápem, prečo niekto, kto dostane rovnaké peniaze, bude mať k dispozícii sekretariát či služobné auto, nebude mať hlasovacie právo a pevne stanovené úlohy, a bude sa po Bruseli prechádzať nezamestnaný. To je absurdné."

Môže však fungovať komisia s 25 komisármi?

„Každý z nás akceptuje, že nemôžeme utvoriť 25 umelých ministerstiev. Každý komisár by preto mal mať hlasovacie právo, ale počet rezortov by sa mal zredukovať - na 15 alebo 18. Zvyšní komisári by dostali prechodné úlohy. Po určitom čase by si vymenili rezorty a zadali nové úlohy."

Prečo potrebuje každá krajina komisára?

„To je principiálna otázka. Je múdre, aby bola každá krajina zastúpená miestom a hlasom v každej inštitúcii. Inak by bol informačný tok prerušený. Ako inak sa má desať nových členských štátov naučiť, ako tieto dôležité inštitúcie fungujú. Tu nejde o národné priority. Každý komisár je odo dňa svojho vymenovania zodpovedný únii, a nie je viac viazaný národnými pokynmi."

Najkontroverznejší je spôsob hlasovania v Rade ministrov. Poľsko a Španielsko trvajú na dohode z Nice, Nemecko a Francúzsko chcú hlasovanie dvojitou väčšinou tak, ako to navrhol Konvent. Kto sa presadí?

„Rakúsko už v minulosti zastávalo obe pozície. Pred summitom v Nice sme navrhovali dvojitú väčšinu, pretože je spravodlivejšie, keď rozhoduje väčšina štátov a väčšina obyvateľstva. Vtedy sme sa nepresadili, lebo pätnástka nebola pripravená o tom rozhodnúť. O to väčšmi dnes chápem poľskú stranu. Prečo by sa mala vzdať váhy, ktorú jej prisúdili v Nice? Rakúsko by vedelo žiť aj s veľmi zložitým systémom dohodnutým v Nice, hoci má veľkú nevýhodu - možno ho veľmi ľahko blokovať. Som toho názoru, že je dôležitejšie nájsť spôsob, ako rozhodnutie presadiť, než si lámať hlavu nad tým, ako rozhodnutie zablokovať. Dúfam, že sa nájde riešenie, ktoré Španielsku a Poľsku zabezpečí, že ich národné záujmy sa zachovajú. Veď v skutočnosti nejde o to, že sa hlasy počítajú: zúčastnil som sa na skoro 40 Európskych radách a stretnutiach ministrov zahraničných vecí a nikdy sme nerátali, kto má koľko hlasov. Táto otázka sa diskutuje z vnútropolitických príčin. Dúfam, že na tom však v Bruseli nestroskotáme."

Krátko pred summitom sa stretli nemecký kancelár Schröder a francúzsky prezident Chirac a únii pohrozili - buď sa presadí návrh Konventu (dvojitá väčšina), alebo budeme mať Európu dvoch rýchlostí a napredovať budú Nemecko a Francúzsko.

„Hrozby neprinesú nič. Musia byť na nich dvaja: jeden, čo hrozí, a druhý, na koho to urobí dojem. Nemyslím si, že niekoho hrozby Joschku Fischera dramaticky vystrašili. Sme oveľa ďalej, ako hovorí nemecký minister zahraničných vecí. Návrh Konventu bude zlepšený, to je dnes nesporné. Je 20 až 30 celkom konkrétnych, dôležitých zlepšení. Pre nás sú dôležité veci, ktoré sa týkajú odpadu, vody, teda vecí, ktoré sú blízke ľudom, a v starej zmluve nebolo jasné, kto ich má presne na starosti."

Giscard d'Estaing povedal: Radšej žiadna ústava teraz v Bruseli ako zlá. Súhlasíte?

„Bez Konventu by sme neboli tam, kde sme dnes. De facto máme otvorených už len päť alebo šesť otázok: zloženie komisie, fungovanie predsedníctva, spôsob hlasovania, otázka štruktúrovanej spolupráce plus podpora, otázka rozpočtu a s tým súvisiaci Európsky parlament. To je veľmi prehľadný zoznam na rozdiel do summitu v Nice, kde sme šli do finále s mnohými otvorenými otázkami. Giscard d'Estaing odviedol veľmi dobrú prácu a má preto právo žiadať, aby sme jeho dieťa nechali žiť a dobre chovali."

Stroskotá summit alebo nie?

„Nemyslím si to, ale nemôžem ani garantovať, že sa tak nestane. Bude to ťažké, ale ak bude každý konštruktívne spolupracovať, môže to vyjsť. Budúci rok sú voľby do Európskeho parlamentu a túto zodpovednosť cíti každý."

Európa dnes stojí pred historickým znovuzjednotením. Napriek tomu necítiť radosť, skôr rozladenie, zostrenie atmosféry. Napríklad medzi Poľskom a Nemeckom, čo sme si pred časom ani nevedeli predstaviť. Je to čosi, čo by nás malo znepokojovať, alebo je to prechodné?

„Rozumiem vašej otázke veľmi dobre. Na druhej strane si dovolím pripomenúť: Používali sme slovo historický tak často, až sme ho znehodnotili. Pri každom stretnutí sme hovorili o historickom kroku, každý medzikrok bol historický, každé ukončenie bolo historické, Atény, kde sa podpísali prístupové zmluvy, boli skutočne historické. Európa sa 1. mája 2004 rozšíri a niekde sa strácajú slová. Hoci, výsledok je senzačný. To musí vedieť každý. Teraz však prichádza normálny život. K nemu patria aj nezhody. Nie som si istý, či je to až také zlé, keď sa teraz Nemecko a Poľsko alebo Praha a Viedeň sporia v určitej otázke, ktorá sa ešte týka minulosti."

Takmer polovica Rakúšanov je podľa posledných prieskumov proti vstupu Česka. Čo si o tom myslíte?

„S Českom máme dve témy: Temelín a Benešové dekréty. Keď sa v Temelíne každé dva týždne stane nejaká nehoda - nie veľká, ale malá, tak to nevzbudzuje práve dôveru. Alebo ak týždeň pred hlasovaním o rozšírení únie v rakúskom parlamente príde český minister priemyslu a povie, že vybuduje ešte niekoľko ďalších jadrových elektrární. Rozumiete, jemnocit musí byť na oboch stranách hraníc. Potom budú vzťahy medzi Čechmi a Rakúšanmi, medzi Slovákmi a Rakúšanmi lepšie. My sme si neuveriteľne podobní: ľahko sa urazíme, dokážeme rýchlo pre niečo vzplanúť, sme niekedy drsní, niekedy príliš emocionálni, máme pocit, že nie sme obľúbení. A často sa robíme menšími, než sme, a potom sa sťažujeme, že nás druhí vidia menších, než akí naozaj sme. Je to veľmi podobný spôsob správania a mentality. Mali by sme sa z toho učiť. Vitajte v normálnom živote."

Aké majú Rakúšania vzťahy so susedmi?

„S Maďarmi sme si z histórie bližší. V čase maďarskej revolúcie prišlo do Rakúska 250-tisíc Maďarov. S Čechmi a Slovákmi to bola v čase Pražskej jari senzačná spolupráca, bola to lovestory. So Slovákmi to bolo neskôr istý čas ťažké pre Bohunice a Mečiara. Veľmi som sa vtedy zasadzoval za Slovensko a opakoval, že Mečiar nie je Slovensko. Je to krajina s 5 miliónmi obyvateľov a tí patria k nám. Bohunice bola téma, o ktorej sme hovorili, a našli riešenie. A vidíte: So Slovákmi dnes nemáme absolútne žiadny bilaterálny problém."

Dve tretiny Rakúšanov však nevidia v rozšírení únie takmer nijaké výhody. Prečo?

„Veľmi sa to prelína s porážkou Rakúska v spore o tranzit cez Alpy. To vyvolalo veľký ohlas v médiách a poškodilo to vzťah, ktorý sme si k EÚ vybudovali. Ak sa však Rakúšanov opýtate, či by sme mali z únie vystúpiť, povie 90 percent nie. To je ten pravý test."

Ako sa má Európa vyrovnať so svojimi odporcami?

„Neobával by som sa sporov s populistami. Je potrebné sa proti nim postaviť. Nemá zmysel, povedať so zlým svedomím, EÚ je naozaj zlá, ale nemáme nič lepšie. Treba prejsť do ofenzívy. To je ponaučenie, ktoré sme v Rakúsku získali. Vtiahnuť ich, rozprávať sa s nimi, presviedčať. Musíte bojovať, škriabať, hrýzť, ak to neurobíte, prenecháte miesto populistom všetkých farieb."

Vaše meno figuruje medzi kandidátmi na predsedu Európskej komisie. Bez ohľadu na vyhliadky na úspech: Ste k dispozícii?

„Ja mám vysoký post. Som šéf rakúskej vlády, a tým aj členom Európskej rady, čo moje ambície dostatočne spĺňa. Všetko ostatné sú zvyčajné hry, ktoré robí každá komisia. Myslím si, že už boli vymenované dve tretiny všetkých šéfov európskych štátov."

V Bruseli sa hovorí o štyroch menách, Schüssel je medzi nimi.

„Už boli vymenované dve tretiny mien a vlastne by ma urazilo, keby som medzi nimi nebol." (smiech)

Ale nedementovali ste to. Predsa len možno urobiť viac na európskej úrovni.

„Som dostatočne vyťažený. Nehovorím, že som nenahraditeľný, ale myslím si, že by to nebolo také ľahké. Poznám však zopár ľudí, ktorí by to vedeli robiť veľmi dobre."

O Silviovi Berlusconim ste sa vyjadrovali veľmi pozitívne. Je to macher, povedali ste v jednom rozhovore pre denník Kurier. Ako dnes hodnotíte talianske predsedníctvo, ktoré sa summitom chýli ku koncu?

„Nemôžem súhlasiť s tými, ktorí o Silviovi Berlusconim hovoria z princípu len zle. Podľa mňa je veľmi šarmantný, otvorený kolega. Stále prichádza s novými iniciatívami. Nie všetky je možné aj presadiť, ale musím otvorene povedať, že sa počas tohto predsedníctva ohromne pustil do roboty. Ak cez víkend schválime európsku ústavu, potom by som dal talianskemu predsedníctvu veľkú jednotku."

Doma však Berlusconi taký bezproblémový nie je...

„Áno, ale to nie sú ani iní európski šéfovia vlád. Opýtajte sa Gerharda Schrödera alebo Blaira, viacerí majú problémy."

Aj s justíciou?

„Všade, kde je funkčné rozdelenie moci, sú problémy. To je známka fungujúcej demokracie. Mnohí máme skoro podobné problémy: všetci šetríme, všetci reformujeme náš dôchodkový systém, náš sociálny systém. Či vo Francúzsku, či v Taliansku, či v Nemecku a Rakúsku, všetci to robia."

Autor: MIRIAM ZSILLEOVÁ, Viedeň