ILUSTRAČNÉ FOTO - ČTK/AIRIO MARJA
Často sa v médiách objavujú oprávnené pochybnosti o jasnosti slovenskej pozície a perspektívy v Európskej únii. Vypovedá však táto situácia predovšetkým niečo o nás, našich politikoch a verejnosti, alebo aj o únii samotnej, v ktorej ucelená predstava o jej budúcnosti a charaktere zatiaľ takisto chýba?
Ale začnime ako sa patrí, od začiatku. Zavŕšenie procesu integrácie v máji 2004 je predovšetkým výsledkom dvoch poznatkov politickej garnitúry i občanov, ktorí vo voľbách 1998 rozhodovali iste hlavne o integračných ambíciách našej krajiny:
Po prvé, krajina s mocenskými možnosťami Slovenska musí koordinovať svoju zahraničnú politiku s okolitými štátmi, ktorých integračná snaha bola nesporná. Neintegrácia Slovenska by viedla k medzinárodnej izolácii. Rozhodnutia v malom stredoeurópskom štáte sa očividne dejú v konflikte medzi tlakom okolností a skutočnou autonómiou rozhodovania.
Po druhé, je evidentné, že tzv. národné záujmy sa dajú ľahšie a efektívnejšie presadzovať z pozície aktéra, než objektu politiky únie. Inými slovami, rozhodnutia Bruselu na nás môžu buď čisto doliehať, alebo ich môžeme aktívne spoluvytvárať. Paradoxne je teda strata suverenity v prospech nadnárodnej inštitúcie, ktorej sa obávajú tzv. národné sily, perspektívne prírastkom reálnej suverénnosti.
Celkom nové chápanie uplatňovania národných záujmov, ktoré prestáva byť naviazané na národné štáty, je výsledkom globalizačných trendov. Úloha národných štátov v Európe sa neustále zmenšuje dvoma smermi: k nadnárodnej úrovni a k regiónom. Obe tieto úrovne sú v prípade Slovenska nositeľom tzv. delegovaných kompetencií. Ich úloha teda vyplýva z presunu časti suverenity z národnoštátnej úrovne.
Vznikli pochopiteľne najrôznejšie snahy tento protirečivý proces dobrovoľného obetovania právomocí zmeniť, pribrzdiť alebo zastaviť. Ich odrazom sú aj niektoré vnútorné procesy, a aj samotná organizačná štruktúra únie.
Vehementná snaha jednotlivých štátov o vlastného komisára je s ohľadom na úlohu Európskej komisie v systéme inštitúcií únie prinajmenšom hodná vysvetlenia. Je komisia - de facto zbor delegátov národných vlád, ale de iure (čl. 157 zmluvy o EÚ) originálny a nezávislý orgán nadnárodnej úrovne - grémiom na presadzovanie národných záujmov, alebo nie je? Naša otázka je učebnicovým príkladom toho, že nielen odpovede, ale aj otázky môžu byť nesprávne. Nie je otázkou faktov, ale prístupu, či to tak je, respektíve má byť a bude. Takisto sa dá súčasná možnosť národných vlád opakovane nominovať komisára charakterizovať ako prvok pašovania národných záujmov do grémií, ktoré pôvodne vznikli, aby ich potierali, respektíve vyvažovali.
V tomto bode, mimochodom, slovenská pozícia k ústavnej zmluve neveští nič dobré. Výsledkom podobných snáh je deficit demokracie, ktorý súvisí s inštitucionálnym systémom EÚ. Systém, v ktorom delegáti národných vlád v Rade EÚ reálne rozhodujú o legislatíve Európskej únie, a to na neverejných zasadaniach, skutočne nepripomína štandardy deľby moci, ako sme na ne zvyknutí z národných štátov. Názory niektorých politilógov idú tak ďaleko, že v duchu teórií sprisahania charakterizujú dôvody integrácie v Európe ako snahu obísť často vplyvné národné opozície pri rozhodovaní o otázkach legislatívy (tzv. liberal intergouvernementalism).
Niektoré publikácie však kontrujú, že pozícia Rady EÚ pri rozhodovaní nie je neohrozená. Je tu predsa ešte Výbor stálych zástupcov (COREPER), ktorý pripravuje jednotlivé body schôdze Rady a národné pozície k nim. Skoro lakonicky poukazujú na triviálny, ale dôležitý fakt, že o veciach, ktoré nie sú súčasťou denného rokovacieho plánu, sa nedá reálne rozhodnúť. Tento zdanlivo vyvažujúci fakt však nerieši, ale poukázaním na byrokraciu priam zosilňuje už aj tak silné podozrenie z nedemokratickosti rozhodovania.
Pravdou ostáva, že problémom únie v oblasti tzv. deficitu demokracie sú práve jej dve rady - Rada EÚ a Európska rada, ktorých kompetencie robia deľbu moci na európskej úrovni neštandardnou. Tieto kompetencie - z teoretického hľadiska sporné - nie sú ničím iným, než opäť snahou o ventiláciu národných záujmov na nadnárodnej úrovni, ktorá je podľa princípu globalizácie nástrojom ich prekonávania a potierania. Konflikt je o to ostrejší, že môže byť reálne odstránený prípadným prenosom všetkých legislatívnych kompetencií na Európsky parlament len z vôle Európskej rady, ktorá je z titulu moci nad zmluvami najvyšším zákonodarcom v únii.
S uvedenými problémami súvisí obava politikov národných štátov i európskej verejnosti z prílišnej moci Bruselu. Tendencia k federálnemu usporiadaniu Európy, na rozdiel od tendencie k tzv. Európe národov, sa vníma ako cesta k bruselskému centralizmu. Tým uzrel svetlo sveta ďalší paradox. Pojem federalizmus sa v kontinentálnej Európe chápe ako predstava menších štátnych celkov vo federácii, ktoré sú hrádzou moci centrálnej úrovne. V Európe sa evidentne presadilo skôr opačné anglosaské vnímanie federalizmu spočívajúce v pohľade na centrálnu úroveň federácie ako nežiaducu hrádzu moci menších celkov. Problémom zostáva, že oba pohľady sú vecne rovnocenné. Opäť - je otázkou optiky a nie faktov, čo znamená prípadná federalizácia Európy.
Budúcnosť únie a naša pozícia v nej sa teda z mnohých hľadísk javí skôr ako otázka dobrej vôle než vedecky fundovanej prognostiky. Ostáva len dúfať, že aj slovenská politická garnitúra a verejnosť prestane čoskoro našu pozíciu v zjednotenej Európe hľadať a začne ju skôr reálne tvoriť.
Optimizmus je síce vraj nedostatkom rozumu, ale pesimizmus je nedostatkom vôle.
Autor: VÍTĚZSLAV HORÁK(Autor je doktorandom filozofie na univerzite v nemeckom Regensburgu)
