Jazda mimo tábora je pre vojakov v Iraku slušný adrenalín. Každý však presne vie, čo má robiť. Vždy vopred všetci vedia, ktorou cestou pôjdu.
FOTO SME - RICHARD FILIPKO
Konvoj piatich vojenských áut plných ozbrojených mužov prechádza cez dedinu medzi irackými mestami Babylon a Hilla. Z okien trčia hlavne samopalov, vzadu stojí vojak za guľometom, sleduje každý pohyb okolo.
Vo vysielačke sa z prvého auta ozve: „Dávajte pozor, na okraji cesty napravo aj naľavo sú odstavené autá." Za podozrivo stojacimi autami by sa mohli ukrývať teroristi. Pri prejazde dedinami a mestami je vysielačka v plnej permanencii.
Križovatka. Z prvého auta zoskakujú dvaja vojaci, zastavujú premávku, zaujmú palebné pozície. Uvoľňujú cestu pre ostatné autá. Vojaci sa snažia, aby ich autá nik nepredbiehal. Hneď ako si niektorý z Iračanov trúfne dostať sa zboku ku konvoju, okamžite na neho mieri niekoľko hlavní a vojaci v autách sú v palebných pozíciách. Takéto scény sú bežné pri každom presune vojakov po Iraku.
Irackí teroristi útočia najmä na vojenské autá. Systémom udri a uteč strieľajú z protitankových zbraní, samopalov, alebo položia na kraj cesty do hŕby odpadu výbušninu. Väčšinou nie zadarmo. Cenník za mŕtveho cudzinca je od päťsto do päťtisíc dolárov, za dôležitejšiu osobu desiatky tisíc, za zostrelený vrtuľník od stotisíc vyššie. Tak sa to aspoň spomína vo vojenských táboroch. Nik cenník nepotvrdí oficiálne, ale hovoria to tak Američania, ako aj Španieli.
Presuny sú tvrdé, v Iraku je zhruba dvadsať útokov denne na koaličné vojská, teroristi ich robia čoraz premyslenejšie a profesionálnejšie.
„Nikdy nevieme, čo sa môže stať, odkiaľ môžu začať strieľať. Keď ideme mimo tábora, máme vysielačkami prepojené všetky autá. Z prvého vždy hovoria poslednému, čo sa deje na ceste. Napríklad, že spomaľujeme, že ideme do iného pruhu. Keď zastaneme, vojaci so zbraňami povyskakujú z áut do presných pozícií a dávajú pozor. Keď je všetko v poriadku, ideme ďalej. Inak to tu nejde, treba byť stále v strehu," hovorí Miloš, jeden zo slovenských vojakov. Palmy popri cestách veľmi nie je čas sledovať.
Veliteľ našej jednotky Ondřej Novosad: „Keď sme sem prišli, na začiatku sme krúžili s autami po tábore a donekonečna cvičili obranu pri prepadnutí z každej strany na ktorékoľvek auto."
Jazda mimo tábora je pre vojakov slušný adrenalín. Každý však presne vie, čo má robiť pri zastavení konvoja napríklad v zápche. Vždy vopred všetci vedia, ktorou cestou pôjdu. Ani v najdivších snoch by nikomu nenapadlo zastať na ceste a študovať mapu, kadiaľ ísť, cestu musia mať v hlave.
Vopred je dohodnuté, ktorú stranu cesty sleduje guľometník, ktorú samopaľník.
„Šofér sleduje všetko a snaží sa hlavne čo najrýchlejšie prejsť, neupozorňovať na konvoj, ale zároveň byť tvrdý. Najmä, aby sa nikomu nič nestalo," hovorí vodič.
„Presuny sú vždy predimenzované, je to aj psychologická vec. Veľa vojakov, kanóny. Prípadnému útočníkovi sa dáva najavo, že sa mu neoplatí zaútočiť," hovorí Novosad.
Vojaci však do áut nesadajú s vedomím, čo sa zase môže stať. „Sme vždy veľmi pozorní, spoza každého rohu môže niekto vybehnúť a napadnúť konvoj, ale keby sme pri každom presune mali sadať do áut so strachom, to by asi nik ani nevyšiel z tábora, ostali by sme sedieť tu," hovorí jeden z našich vojakov.
Autor: Babylon
