STANISLAV DANČIAK, svojrázna postava slovenského humoru má zážitkov a príbehov na celý život. A samozrejme mal čo povedať aj o Vianociach. V príjemnom prostredí Bratislavskej tržnice na SNP sa s chuťou pustil do rozprávania o najkrajších sviatkoch roka.
l Aký máte vzťah k Vianociam?
Ja som Vianoce vždy miloval, lebo neboli len o daroch, ale predovšetkým o atmosfére. Mali príchuť snehu, príchuť ihličia. Vždy, aj v skromnosti a chudobe boli oslavné. Ja som katolík, takže u nás mali Vianoce aj náboženský podtón. Neskôr sme k podobným veciam viedli aj svoje deti.
l Každý človek si na Vianoce spomienky uchová hlavne z detstva...
Pochádzam z policajnej rodiny. Môj otec nemal peniaze na darčeky. Podľa toho ako menil uniformy, tak sme dostávali darčeky. Každoročne sme všetci traja bratia dostávali ponožky, rukavice a šály. No a ja som kvôli tejto skutočnosti nenávidel Vianoce. Nikdy mi nekúpili knihu, tú som si vždy kúpil ja sám. A tajne. Ale keď fasovali policajti modré uniformy, dostali sme modré šály. Nikdy sme ich však nenosili, hoci to boli dobré a teplé veci. Keď sa ma spolužiaci pýtali, čo som dostal na Vianoce ani som nechcel povedať. Trochu som sa hanbil.
l Ako prebiehali vianočné sviatky u vás doma?
Náš otec kupoval stolové hry, pri ktorých sme sa celá rodina vždy dobre pohádali. Otec vypadol vždy prvý. Proste sme mu to pri hrách oplatili za spomínané šály, ponožky a rukavice. Už dopredu som sa tešil, akú hru nám kúpi a kvôli čomu sa pohádame. Hrávali sme aj šach, a keď otec, hlavne v pokročilejšom veku prehral, znášal to veľmi zle. Neskôr som začal hrávať futbal a hokej, kde som už otca zdolávať nemusel. Vtedy ešte nebola televízia. Bolo však rádio, a my sme počúvali vianočné a silvestrovské nahrávky rôzneho druhu. Mal som to šťastie, že od detstva som v spomínaných programoch vystupoval, lebo som spoločne s Ľubom Romanom, Petrom a Pavlom Mikulíkovcami, Karolom Strážnickým, pôsobil v rozhlasovom hereckom súbore. No a môj dobrý kolega Marián Labuda tieto rozhlasové hry s radosťou počúval. Keď ma prvýkrát zbadal živého, tak sa ma opýtal: „To si ty? Ten Stano Dančiak?"
l Pripravovali ste aj iné umelecké predstavenia?
Bol som miništrantom u Sa-leziánov, kde poprední speváci spievali pašiové spevy. V kostoloch bývali vtedy takpovediac fantastické operné predstavenia. Boli to síce skromné Vianoce, ale nechýbalo veľa srandy.
l Aké Vianoce ste pripravili vy, vlastným deťom?
Už mali trochu inú atmosféru. Predtým ako sa rozdávali darčeky sme išli so synom a dcérou na prechádzku do Petržalky, kde sme sa vybláznili. Tam sme sa guľovali, šmýkali. Keď sme sa vrátili vysmiati a vymrznutí domov, darčeky už boli pod stromčekom. Tento zvyk sme si s deťmi zachovali dodnes. Veľmi radi sa podobne ako pred rokmi prejdú aj dnes.
l Darovali ste niekedy nejaký zvláštny darček?
Áno. Manželke som raz kúpil peknú, dosť drahú retiazku. Zabalil som ju do dvadsať, alebo tridsať čoraz väčších krabíc zabalených v papieri. Vznikol z toho velikánsky balík, skoro ako televízor. Manželka však pri takom štvrtom rozbaľovaní stratila vieru, že tam niečo bude. Keď sa už dostala do finále, retiazky už nebolo. Ja som sa zarazil a pomyslel si, že mi retiazku nepredali. Bolo mi to veľmi nepríjemné. Nakoniec sa retiazka asi po hodine našla zapadnutá pod špongiou v balení. Moja žena však na darček nebola už vôbec naladená.
l Čo dnes. Ako vnímate najkrajšie sviatky roka?
Som rád, že sa vraciame k tradíciám. Keď sme boli malí, obdivovali sme skvelú atmosféru v Maďarsku, Rakúsku či Nemecku. U nás to bolo akési šedé. V meste síce boli rôzne svietiace gule a hviezdy, ale chýbal tomu ten správny lesk. Keď sme išli do Maďarska na nákupy, veľmi sme im závideli tú krásnu atmosféru. Dnes je to našťastie iné a veľmi sa teším, že dnes Dedo Mráz chodí po obchodnom dome už koncom novembra. Priznám sa vám, že Vianoce mám veľmi rád.
RÓBERT ŠEDIVÝ
