h darčekov. Teda približne v polovici októbra.
Odrazu sa na nás valia z každej strany santaklausovia, sobíky a hviezdičky. Ale akokoľvek mierumilovne sa tvária, nenechajte sa nimi oklamať. Nejdú zvestovať lásku, mier a šťastie do každej rodiny, to teda nie! Ich úlohou je vytvoriť stres v duši okoloidúcich občanov. „Panebože Vianoce!!! A ja som nekúpil ešte ani jeden darček! A už vôbec neviem, čo kúpim tete Berte! Ani jedno okno nemám umyté! A čo ja budem vlastne na Vianoce piecť???"
Jedinec takto napadnutý predvianočnou výzdobou mesta následne podľahne dočasnému zatemneniu zmyslov. Všeobecne ho poznáme pod pojmom predvianočná nákupná horúčka. Prvú fázu, tzv. prípravnú alebo „Veď ja ešte nič nemám!" si ľahko môžeme pomýliť s bežnou nervozitou. Ale stačí sa prejsť po meste a niet pochýb. Zrýchľuje sa vám pulz keď zaznie Jingle Bells? Naskakuje vám husia koža pri pohľade na ľudí ovešaných nákupnými taškami? Chytajú vás záchvaty úzkosti, keď každá reklama začína priblblou scénkou s rozbaľovaním darčekov? Máte ju tam! Predvianočnú horúčku, potvoru jednu! Potom nasleduje fáza realizačná. V tejto fáze väčšinou odíde postihnutý skôr z práce, prípadne si rovno zoberie dovolenku. To aby mohol nerušene nakupovať, kým ostatní pracujú. Potom sa tlačí v šore pri pokladni spolu s ďalšími tromi tisícami takýchto chytrákov. Všetci postihnutí majú spoločnú utkvelú predstavu - čím viac obchodov vymetú, tým lepšie darčeky a lahôdky sa im podarí nakúpiť. A čím viac tých darčekov a dobrôt bude, tým budú ich Vianoce úžasnejšie. Napriek tomuto spoločnému údelu predvianoční zákazníci necítia k sebe žiadnu spolupatričnosť. Práve naopak. Začínajú sa v nich ozývať praveké pudy lovcov. Ostražito zameriavajú korisť, prefíkane vyraďujú z hry protivníkov lakťami, vytrvalo kľučkujú s nákupnými košíkmi pomedzi prekážky. Prichádzajú domov vyčerpaní a rozhorčení, že „tí ľudia už fakt nemajú rozum".
Fáza „Len či toho bude dosť?" prebieha vtedy, keď skrine a komory praskajú vo švíkoch. Komplikácie spôsobujú spolupracovníci a susedia. Po konfrontácii uloveného tovaru nastáva panika, že „tí druhí" nakúpili lepšie a viac. Nešťastníci hnaní vidinou šťastím rozžiarených očí opúšťajú teplo domovov a vrhajú sa znovu do víru predvianočných nákupov...
Kolotoč príprav končí až keď postihnutého nepustia už do žiadneho obchodu. Teda na Štedrý deň. Po večeri, keď s plným žalúdkom leží uprostred rozhádzaných baliacich papierov, zákuskov a sušeného ovocia, prichádza okamžik jasnozrivosti. Bolo to všetko TAKÉ nevyhnutné? Ostáva len rozčarovanie a ubezpečenie: na rok to vymyslím úúúplne ináč!
Ale čo robiť vtedy, keď sa nás zmocní nutkavý pocit hystericky brázdiť naše obchodné centrá? Možností je niekoľko. Iste, nechať sa zavrieť do očalúnenej miestnosti bez kľučiek by pomohlo. Zabránilo by nám to zapojiť sa do procesu trhového mechanizmu. Ale zároveň aj do všetkých ostatných... Zablokovanie účtu by nám asi tiež na zdraví nepridalo. Odborná verejnosť zatiaľ nedospela k uspokojivému spôsobu liečby. Ostáva nám teda len domáca terapia. Spoľahlivé zdroje uvádzajú, že najlepšie zaberá sugestívne opakovanie hesiel. Otrepaných, ale stále pravdivých:
Žalúdok máme len jeden, či je už Cyrila a Metoda, Všetkých svätých, alebo Štedrý večer. Okná umývame, aby boli čisté, nie aby susedia videli, že sme to do 24. decembra stihli. Keď bude najhoršie, darčeky sa dajú vybaviť aj jednorazovým nájazdom na najbližší hypermarket. Ale hlavne by sme si mali pripomenúť, že Vianoce v obchodoch nekúpime. Vianoce si nosíme v sebe.
Ingrid Kántorová
