* Premiéra: 1. decembra 2003
Z dôvodov, ktoré mi nie sú celkom jasné, je thriller čitateľsky i divácky atraktívny žáner.
Komediálny thriller - to už je úplná bomba, hoci smiech a strach idú dokopy len vtedy, ak ani jedno ani druhé priveľmi neprežívame. Ale veď práve o to Davidovi Gieselmannovi ide.
Hra Pán Kolpert rozvíja na spôsob anekdoty jediný postpubertálny pocit, že nás už ani tie najväčšie zvrhlosti nijako vážne neberú. Vraždy na donášku ako pizza? V pohode. Sem-tam sa možno dostaví nejaká slabšia žalúdočná nevoľnosť, ale ide sa ďalej, zvlášť ak je hnacím motívom akcie odohnanie nudy. Postavy sa striedavo presviedčajú, že je to celé len hra, o chvíľu zasa, že je to akože naozaj. Divadlo je však z definície „hra na naozaj", a tak sa časť „thrillu" automaticky stráca, ledaže by niekto veril, že pri odchode z divadla nájde vo foyeri skutočnú mŕtvolu. Premisa o tom, akí sme všetci bezcitní a cynickí, sa teda automaticky potvrdzuje.
Napokon, kto by už plakal nad handrovým panákom? Nuž, v dobrom divadle hoci aj nad šnúrkou do topánok, ale potom to musí byť celé o inom. U Davida Gieselmanna sa nevraždí z existenciálnej núdze či zúfalstva, ale s estétskou dekadenciou, na ktorej si pochutnala scénografka Eva Rácová. Produkcia si v skúšobni divadla Aréna našla svoje útulné miestečko a pravdepodobne si nájde aj svoje obecenstvo, o to viac, že sa počas predstavenia zdarma podáva kúsok pizze. Nechcem kaziť nikomu chuť, ale je to rafinovaný spôsob, ako divákov prinútiť, aby sa aj oni fyzicky stali súčasťou kanibalských hodov konzumnej spoločnosti, ktorá svojimi obalmi na jedno použitie robí zo sveta smutné smetisko.
Režisér Marián Amsler story jednoduchú ako jedálny lístok priestorovo rozohral, herci hrajú s chuťou a zápalom (sluší im to), takže vo výsledku ide o technicky slušne predvedený interaktívny kus divadla, ktorý ale osobne vôbec nepotrebujem.
