Za socializmu sa kvalitné písacie potreby dali na Slovensku kúpiť iba sporadicky. So značkovými sa našinec stretával skôr v zahraničí. Na trhu prevládali lacné české, maďarské a najmä čínske. Až po revolúcii sa vrátili perá, ktoré sú v okolitom svete bežným štandardom.
Na Slovensku pri písaní uprednostňujeme tenkú čiaru, kým inde v Európe sa používa stredne hrubý alebo hrubší typ. Má viac výhod - hrubším typom sa ľahšie píše po papieri a ani konštrukčne nezaťažuje pero, lenže u nás sa desaťročia písalo „čínskym perom" s tenkou čiarou. Pritom nešlo o nič iné, len o snahu šetriť. Práve modrá pasta, ktorou sa píše, bola na ňom totiž najdrahšia. Tiež sa iba pomaly vraciame k plniacim perám. V minulosti kvalitné neboli, preto sa uprednostňovali lacné „večné perá".
V Európe sa dieťa učí písať perami na to určenými. Rodičia to chápu rovnako ako to, že na chodenie treba dobré topánky, inak bude dieťa šmatlať. U nás sa prvákom kupovali najlacnejšie plniace perá, ktoré robili machule, škrípali, tiekli a ešte z nich boleli prsty.
Pero za milión
Koľko vlastne stoja značkové písacie potreby? Najlacnejšia cenová kategória, určená predovšetkým deťom, mládeži a na písanie v kancelárii, má rozpätie zhruba od sto do päťsto korún. Stredná kategória sa pohybuje v sumách od päťsto do päťtisíc korún a v luxusnejšej je priemer desať- až pätnásťtisíc korún. Naozaj luxusné perá však stoja aj niekoľko stotisíc a sú aj perá za milióny, vysádzané napríklad diamantmi. Nedostať ich priamo v predajniach, dajú sa však objednať. Na Slovensku si také pero zatiaľ nekúpil nik, pomerne veľký dopyt je však po celozlatých perách, prípadne kombinovaných s platinou, ktorých priemerná cena je asi štyristotisíc. Najdrahšie pero, aké sme objavili v predajni, stálo 75-tisíc korún.
Luxusné perá sú chápané ako mužský šperk či vyjadrenie istého spoločenského postavenia. Špička je zvyčajne zo zlata, pozlátenie sa neošúcha, životnosť je dlhá. Výrobcov je viacero a klient si vyberá skôr podľa vzťahu k značke. Firmy totiž neponúkajú iba perá, ale aj manžetové gombičky, spony do kravaty a na bankovky, hodinky, koženú galantériu, zapaľovače a „in" je mať všetko od jedného výrobcu.
Lákadlá pre zberateľov
Zberatelia pier, ktorí sú aj u nás, sa zaujímajú najmä o limitované edície pier. Sú venované významnej udalosti alebo osobnosti, distribuujú sa iba rok a potom ich možno kúpiť len v rámci burzy. Vyrobí sa ich maximálne štyritisíc kusov. Na Slovensko sa dostanú jeden až štyri kusy.
Tento rok je na predaj napríklad pero venované dirigentovi Herbertovi von Karajanovi. K čiernemu lesklému peru ozdobenému klávesnicou patrí aj biela hodvábna šatka s dirigentovým podpisom. K peru venovanému Bachovi patrila zase stránka jeho notového rukopisu vhodná na zarámovanie a k Bernsteinovi sa pribalilo cédečko. Časť z predaja týchto pier, ktoré stoja zhruba 20-tisíc korún, je určená na podporu vážnej hudby.
Drahšie sú limitované edície venované svetovým spisovateľom a najdrahšie, aj za stotisíc, sú perá pripomínajúce historických dejateľov - Ľudovíta XIV., rímskeho senátora Octaviána či kráľovnú Semiramis.
Kto bude objektom limitovanej série na budúci rok, sa ukáže vo februári. Vtedy sa totiž vo Frankfurte koná jedna z najväčších európskych výstav písacích potrieb, kde firmy uvádzajú svoje novinky.
Anketa
Známych ľudí sme sa spýtali: Máte nejaké značkové pero? Pri akých príležitostiach ho používate?
Rudolf Schuster, prezident SR:
„Mám pozlátené pero Mont Blanc, dostal som ho od syna Petra. Používam ho stále. Píšem ním svoje poznámky pre spolupracovníkov, úlohy, opravujem ním svoje vystúpenia. Zapisujem sa ním aj do rôznych pamätných kníh - aj vtedy, keď je pripravené iné pero. Vždy hovorievam: S atramentom je to tak, či píšete, či nie, uschne."
Diana Dubovská, poslankyňa:
„Luxusné perá dostávam dosť často - buď ako darčeky, ale často aj ako reklamný predmet. Asi pred dvoma rokmi som sa zúčastnila na recepcii spoločnosti Mont Blanc, kde prezentovali svoje výrobky. Každý hosť dostal kľúčik, ktorý v rámci súťaže mohol vložiť do kasičky a darček, ktorý sa v nej nachádzal, vyhral. Mne sa podarilo vyhrať pero Mont Blanc v hodnote asi 15-tisíc korún. Okrem toho mám ešte hodnotné pero, ktoré som dostala od Armanda de Deckera - šéfa belgického senátu pri jeho bratislavskej návšteve. Je pozlátené so symbolom belgického senátu. Obe tieto perá mám veľmi rada. To z Mont Blancu som používala veľmi často, až sa mi pokazilo, a chystám sa ho dať do opravy. Pero, ktoré mám od pána de Deckera, používam len na výnimočné príležitosti, pretože je veľmi ľahké, jemné a krásne píše."
Jozef Pročko, humorista:
„Raz som jedno luxusné pero dostal na narodeniny. Ale ja všetko strácam, takže ho má radšej moja žena. Ona je poriadnejšia, je ekonómka, aj sa k nej viac hodí. Ani neviem, aká to bola značka, tuším Parker, ja si na takéto veci nepotrpím. Luxusné perá však rozdávam. Aj teraz mám v aute asi desať bakelitových pier nadácie Markíza. Mali by ste vidieť, keď ich rozdávam deťom, akú majú zrazu obrovskú hodnotu."
Robert Kaliňák, poslanec:
„Mám jedno luxusné pero - Mont Blanc. Dostal som ho na promócie od brata. Pero je atramentové, no keďže som ľavák, používam ho veľmi málo. Mám ho však stále uložené v stole a na podpisovanie ho občas vyberiem." (bd, kk, hab)
