Náš Alton je dôstojný ako pán profesor. Múdro sa tvári, len hovoriť ešte nevie.
Dnes zástupkyňa šéfredaktora Svetlana Kolesárová.
Keď moje deti pred asi ôsmimi rokmi absolvovali prechádzku s hnedo-bielou špringršpanielkou nášho šéfredaktora Karola Ježíka, zatúžili po takom psovi. Tara ich očarila. Poslušná, a pritom osobnosť, veselá, ale akoby zamyslená. A krásna. Karol o nej vedel denno-denne rozprávať veselé zážitky. Bol to náš ranný kolorit. Ktovie, či si niekedy aj niečo neprimyslel, len aby sme sa zabavili. Tara postupne „prečítala" všetky ich knihy - od spodnej poličky smerom nahor. Obľúbené boli aj Karolove ponožky. Zmlsla všetko, čo nebolo pod zámkou. Keď bola dlhšie sama doma, otvorila si dokonca aj chladničku. Raz zjedla kilové filé rozmrazujúce sa na balkóne. A to, že ide jej pán domov alebo za rodinou na Donovaly, vedela, keď bol ešte kilometre ďaleko. Čakala, túžobne pozerajúc na dvere.
Jeho rozbaľovanie vianočných darčekov je zážitok. Svoje nájde bez zaváhania - po čuchu. Keď sa mu minú, otvára aj ostatným.
Tešila som sa, ako aj my budeme môcť kamarátov zásobovať zábavnými príbehmi, keď budeme mať jej potomka. Predstavovali sme si takého malého Robina ako z knižiek od Frýbovej. Trvalo to vyše roka, kým sa Ježíkovci (kvôli mojim deťom) odhodlali Taru spáriť. Mala nádherných šesť malých hnedo-bielych drobčekov. Ten náš, Alton, mal na chrbátiku S ako Superman a bol veľký výskumník, nemal čas ani na misku, musel objavovať svet. Sám si nás vybral, pritmolil sa k dcére a vydriapal sa jej do náručia.
Príchodom do našej rodiny sa jeho výskumníctvo zmenilo - zameral sa jediným smerom - na hľadanie potravy. Syn tvrdí, že keď je lovec, musí loviť - aj vyhodené zvyšky pri kontajneroch. Naše očakávania z kategórie psa - ničiteľa topánok, kníh, sedačiek a iného nábytku nesplnil. Odmalička je dobrák, spokojný tvor, ktorý neublíži človeku, psovi ani nábytku. Všetko dôležité sa naučil v prvých týždňoch a odvtedy z poslušnosti iba upúšťa. Keď niečo chceme, najprv sa spýtavo pozrie, či to myslíme naozaj vážne, či je to dôležité, a ak zbadá minimálne zaváhanie, ide si po svojom.
Zábavný je najmä vo svojich ľudských prejavoch - rozvalený na chrbte s labkami naširoko dokáže chrápať ako starý chlap (cmukanie nepomáha). Keď cestujeme autom, veľmi rád sa vetrá, sám si otvorí okno a slastne sa oddáva vetru, ktorý mu odfukuje uši aj pysky (znesie aj 140 km/h na diaľnici). Zvlášť promptne vystrčí hlavu z okna, keď v aute „pustí dusivého špióna". Ináč je vzorný cestovateľ a sprevádza nás takmer všade. Miluje lyžovačky, behá popod vlek, alebo sa spokojne rozhliada zo sedačky a potom za nami upaľuje dole kopcom. Ešte radšej má asi sánkovačky, vtedy nám kradne čapice a rukavice a nadšene s nimi trieli preč, aby sme ho naháňali.
Je to kľuďas, susedia vravia, že o ňom ani nevedia. Nešteká, nekvíli, keď je sám, len sa strašne teší, keď sa vrátime. Vždy ráno si spravíme rozvrh, kto kedy môže prísť, aby nemusel strážiť dlho sám. Tvorí nám domov, každý sa musí najprv zvítať s ním. Keď prídem unavená a zničená večer z práce, najprv sa chvíľu ponaťahujeme o kus handry, čo mi prinesie, potom si na jeho teplý kožúšok zložím hlavu a on vydrží, kým všetok stres nepreberie. Je šťastný v ľudskej spoločnosti a najradšej, keď má celú svoju rodinnú svorku pod dohľadom.
Jediné, čo mu dlho chýbalo, bola sexuálna skúsenosť. Keďže ešte nevymysleli psie bordely a na sídlisku si majitelia sučky v období hárania dôkladne strážia, dožil sa príležitosti až ako pán v strednom veku. Kolegyni Janke Paulovskej sa Alton tak zapáčil, že keď sa nemohla dočkať jeho potomka, kúpila si rovnakú sučku Emu. A rozhodla sa, že aspoň raz musí mať šteniatka. Alton sa pochlapil a na svete je sedem dnes už osemmesačných krásavcov. Troch si zobrali ďalší kolegovia zo SME, takže potomkovia Ježíkovského psieho rodu postupne ovládajú redakciu.
