Karol Ježík pri piatom výročí denníka SME. Svojim novinám dal obrovské množstvo energie.
vali jeho päťdesiatku. Jedna z vecí, ktoré mal Karol dokonalé, bola pamäť. Nielen na všetky športové výsledky či percentá strán vo voľbách, ale aj na to, kto kedy čo povedal, alebo na čo sa sťažoval jeho obľúbený čitateľ z Veľkého Krtíša. Keby tu dnes bol, nemuseli by sme tápať v pamäti, stačilo by opýtať sa.
Karol zasiahol každého, s kým sa stretol. Niekedy sa musíme krotiť, aby sme nových kolegov v SME (asi ich je už väčšina) spomienkami na to, čo by povedal a ako by to spravil Karol, neznechucovali. Boli to jedinečné časy. Hoci boli strašne namáhavé a stresujúce, mnohí nám ich závideli. Najmä zahraniční novinári. Tvoriť históriu, a navyše v takom kolektíve, sa pošťastí málokomu. Dnes to vyzerá jednoducho. Stačilo byť pevný, odhodlaný, vedieť, kam chceme smerovať. Vtedy to však bolo veľmi ťažké. Karol tiež raz priznal, že jeho presvedčenie nie je také pevné ako na pohľad vyzerá, že v duši býva aj roztrasený a nevie, či rozhoduje správne. Cítil však zodpovednosť za toľko ľudí, že musel vystupovať rozhodne. A napokon sa jeho odhad ukázal vždy správny. Nielen politický.
Vždy bol hrdý, keď zo SME s dlhým nosom odchádzala ďalšia z mnohých kontrol mečiarovskej administratívy. Nikdy sa nedajte kúpiť, ani podplatiť, hovorieval.
Mal strašne rád ľudí, chodili za ním stroskotanci požičať si pár korún či na kus reči. Hocijako zaneprázdnený, nikdy neodmietol. Vedel sa tešiť z maličkostí, aj drobné nedôslednosti ho však dokázali poriadne nahnevať (za nesprávne napísaný názov Rooseveltovej nemocnice dostalo pokuty niekoľko redaktorov). Bol zásadový, čistý a veľmi ľudský. Hoci nemal rád veľkú spoločnosť, na dvorčeku na Mýtnej zapálene organizoval happeningy pri rôznych príležitostiach. Nielen organizoval, ale aj sám varil, ponúkal, diskutoval s každým - politikom či čitateľom. Neodradil ho ani najzarytejší odporca.
Hoci žil tak krátko, spomienok je strašne veľa. Aby náš hold zakladajúcemu šéfredaktorovi SME pri 50. výročí jeho narodenia a piatom výročí smrti nebol jednostranný, oslovili sme niekoľkých z tých, ktorých uznával, mal rád, alebo ktorí si vážili jeho. Spýtali sme sa ich, či si naňho ešte občas spomenú a čo sa im pritom vynorí v mysli.
Alexej Fulmek, generálny riaditeľ vydavateľstva Petit Press
Na začiatku spolupráce s Karolom Ježíkom po založení denníka sme veľakrát diskutovali o zmysle nášho úsilia. Často som bol znechutený a vyčerpaný. Karol vždy kládol dôraz na to, že sme demokratická inštitúcia a že je preto nepatričné poddávať sa skepse, lebo slovenská spoločnosť nás potrebuje, pretože nás vníma ako symbol odporu proti totalitným praktikám moci. Ubezpečoval ma, a zrejme tým ubezpečoval aj seba, aby sme vydržali, že čoskoro budeme pracovať v lepších podmienkach a budeme úspešní. Neustále sme sa vzájomne hnali do práce a neboli sme ani v súkromí schopní hovoriť o ničom inom ako o denníku SME.
Pamätám sa, že mi Karol často zavolal neskoro večer po práci, že stojí pod mojou bránou, či neskočíme na pivo, hoci sme sa už v ten deň zhovárali. Sadli sme si do niektorého z podnikov v centre mesta a opäť sme donekonečna preberali nápady, ako zlepšiť denník SME a snívali o tom, kedy budeme môcť vytvoriť štandardné podmienky pre redaktorov. Na týchto stretnutiach sme nachádzali silu a argumentáciu, s ktorou sme predstupovali pred redaktorov a vysvetľovali im, že musia vydržať, že niet inej cesty, než je tá naša.
Mnohí vydržali, žiaľ, Karol nie. Bol príliš unavený. Nikdy mi nezišlo na um, že moja a Karolova spoločná cesta životom bude taká krátka.
Naše životy spojil denník SME. Karol vždy hovoril o čitateľoch SME, akoby ich všetkých poznal. Slúžil im a dodával silu aj mne, keď som považoval naše úsilie za nezmyselné, keď som mu hovoril, že našu prácu oveľa viac oceňujú v zahraničí ako doma.
Náš spoločný život bolo dobrodružstvo, ktoré je neopakovateľné. Som veľmi rád, že bol a že som s ním mohol pracovať. Dnes je denník SME stabilnými novinami aj vďaka tomu, že Karol dal týmto novinám mnoho energie.
Martin M. Šimečka, šéfredaktor denníka SME
Odvaha, s akou sa Karol Ježík pustil v januári 1993 do zakladania denníka SME, je na Slovensku úplne výnimočná. Aj preto sa dá jeho čin ťažko porovnávať s inými, ktoré ovplyvnili slovenské dejiny.
Niežeby Slovensko nemalo odvážnych hrdinov. Spravidla však buď hrdinsky zomreli hneď pri odvážnom čine, alebo vzdorovali nespravodlivej moci len spôsobom svojho života, ktorý často končil v samote. Úspechom bol už sám vzdor.
Karol dokázal zlúčiť odvahu k vzdoru s rozvahou k budovaniu kolektívneho diela, za ktoré právom denník SME považoval. Takmer šesť rokov deň za dňom vzdoroval režimu a zároveň tvoril noviny, ktoré boli z roka na rok silnejšie.
Ľudia s takou kombináciou charakteru a talentu, akú mal Karol, nedostali na Slovensku takmer nikdy príležitosť ju uplatniť. V istom zmysle mal teda Karol šťastie, že ho slovenské dejiny prinútili, aby sa rozhodol, či osudovú výzvu prijme, alebo či pred ňou cúvne. Prijal ju s noblesou, keď mal štyridsať rokov - a vydržal až do svojej smrti.
Pred niekoľkými dňami by sa dožil päťdesiatky, ktorá býva prvým vážnym odpočtom života. V ten deň priatelia prednášajú prejavy o jubilantovi a želajú mu ešte veľa úspechov. Je nespravodlivé, že tento prejav nemôžem Karolovi predniesť naživo.
Marián Leško, komentátor SME
Päť rokov je síce dlhý čas, ale pravda je, že s postupujúcim vekom roky nemajú až taký význam ako voľakedy. Chcem tým povedať, že aj keď od Karolovej smrti už naozaj istý čas uplynul, nemám ani v najmenšom pocit, že sú to pre mňa časy dávno minulé.
Karol ma prijal do redakcie, keď som mal vlastnú skúsenosť so šéfredaktorovaním a bol som celý šťastný, že ju mám za sebou. O to viac som obdivoval, že pre neho náčelníctvo v redakcii nebola rola, ktorú na seba na istý čas prevzal, ale osobný spôsob existencie. Mne len krátkodobý pobyt v jeho pozícii priniesol zvieranie na srdci, nespavosť a odniesol súkromný život - o to viac som žasol, keď som videl, že on si aj pod takým tlakom dokázal svoj spôsob existencie „užívať". Samozrejme, videl som, že aj na neho je to niekedy priveľa, ale priznám sa, nemal som tušenia, ako veľmi ho toto nasadenie zmáha a ohrozuje. Aj mne je veľmi ľúto, že sa viac nešetril, ale obávam sa, že to, čo robil, by asi ani inak robiť nevedel.
Keď si na Karola spomeniem, nikdy nemám pocit zmaru, alebo niečoho podobného. Do poslednej chvíle sa venoval tomu, čo robiť chcel a čo robil rád. Z toho, čo po ňom zostalo, doteraz nič nezmizlo a ani sa nestratilo. No keď sa stretnem s niečím, čo mi ho pripomenie, vždy mi je ľúto, že si svoj spôsob existencie neužil oveľa, oveľa dlhšie.
Vlado Popelka, bývalý šéf spravodajstva SME
Tie sobotňajšie telefonáty o siedmej ráno Karolovi nikdy nezabudnem... Rozišli sme sa len pred chvíľou po piatkovej uzávierke a vo mne ešte doznieval posledný spor s ním o ešte „spravodajskejšej" spravodajčine. Oboch nás profesne odchovala četka.
On však tie rána, chvalabohu, volával kvôli niečomu inému. Chcel ísť na ryby, kamkoľvek. Je pravda, že väčšinou sme skončili na trhu na pive. Nechcel som s ním na tie ryby chodiť, urobil som to len niekoľkokrát, s tým istým výsledkom. Nič sme nechytili. Pochopil som až neskôr, že napriek láske k vode, k plaváku na hladine a jeho žiarivému víťaznému úsmevu nad vlastne urobenou rybacou nátierkou z malého pleskáča by urobil vždy všetko pre to, aby sme nič nechytili. V Karlovke na nočnej rybačke spálil všetko suché, čo Dunaj priniesol, na Morave, kde nenašiel ani kúsok haluze, svietil vytrvalo do vody baterkou. No a keď už mal na zelenej vode konečne chytiť svoju prvú rybu, odišiel zrazu spať do auta. Ja hlupák som preto hľadal výhovorky, prečo je lepšie ísť na ten trh.
Iba raz som mu tie telefonáty oplatil - podarilo sa mi v sobotu skoro ráno chytiť kapitálneho zubáča. Volal som mu už o šiestej, nech vie, aké to je. Prišiel aj s manželkou Mirkou o pár minút. Nikdy mu nezabudnem, že už v sobotu nezavolá...
Róbert Kotian, bývalý komentátor SME
Vtipkári radi hovoria, že nenahraditeľných sú plné cintoríny - nevyvrátiteľným faktom však je, že niektorých ľudí je ťažko nahradiť. Ako veľmi chýba Karol Ježík slovenským novinám a novinárom, vedia tí, ktorí s ním majú osobnú skúsenosť. A tí, čo porovnávajú úroveň novín a novinárov za Karola a PO TOM.
O Karolovej nenahraditeľnosti najviac vedia tí, ktorí mali tú česť spoznať na vlastnej koži iných šéfredaktorov alebo šéfredaktorky a môžu teda porovnávať. Miestami idem na nervy svojim dnešným spolupracovníkom, keď hovorím, ako sme nedorozumenia a problémy riešili s Karolom, ako sa s ním dalo hádať a sporiť aj tresnúť dverami, ale aké boli tie spory a rozhovory obohacujúce - išlo nám však o jedno, nič nebolo dôležitejšie ako novinky. Myslel som, že zo SME budem odchádzať ako predposledný, pred Karolom, život však chcel inak.
A rád by som mal jeho nadhľad, keď ide do tuhého. V maličkostiach bol Karol dosť často malicherný, ale v čase kríz bol jednoducho formát.
Boris Filan, spisovateľ, textár
Najprv som si myslel, že pri spomienke na Karola Ježíka nebudem mať dosť miesta ani na troch stranách. A zrazu zisťujem, že to veľké, vzrušujúce, revolučné, sa v perspektíve času zmenšilo. A zostalo iba to podstatné. Karol Ježík, ktorého som spoznal, bol chalan, športový redaktor, trnavský patriot. Chodili sme na prechádzky, na pivo a kecali sme o všetkom možnom, iba o politike nie. Potom TO prišlo a Karol sa stal šéfredaktorom Smeny a SME a z mesiaca na mesiac dospel. Behom dvoch rokov zostarol o desať... a nakoniec takmer pred mojimi očami zomrel. Pár minút pred jeho úrazom sme spolu stáli na parkete Domu kultúry, bol unavený, mal biele vlasy, bledú tvár. Karol bol zvláštnym spôsobom čistý a mal dobré aj zlé vlastnosti vody - bol jemný, ale nezlomne naliehavý a neústupčivý. To, čo robil pre noviny a spravil pre nás všetkých, bolo až nečakane veľké. A Ten, Čo Sa Hrá s Našimi Osudmi, ho poveril ťažkou úlohou. Hrať podľa pravidiel s tými a proti tým, čo žiadne pravidlá neuznávajú. To muselo byť smrteľne únavné.
Najradšej som ho mal vtedy dávno, ešte v Ostrave na súťaži Miss, keď sme boli strapatí chalani a trestali sme spolu poldecové borovičky. Keď mi ako šéfredaktor SME dal ponuku, akú dostane málokto. Mohol som každý týždeň zaplniť jednu novinovú stranu, čímkoľvek, on si to prečítal až v novinách. Tak vznikol Tam-Tam a bolo ich sto.
Každé pokračovanie mi zabralo dva dni prípravy v redakcii a deň po vyjdení som sa tam potuloval, takže som prežil s tou partiou okolo Karola a Alexeja Fulmeka takmer celý rok.
Zdalo sa mi, že sme spolu strašne veľa a netušil som, že už budeme tak málo. Škoda. Bol to fasa chalan.
Fedor Gál, sociológ, bývalý predseda VPN
Karol bol jeden z prvých naozajstných ponovembrových novinárov. Zoznámili sme sa pod Mostom SNP, keď som sa cez vianočné sviatky 1989 vracal od Fera Guldana s obrovským obrazom a na autobusovej zastávke som s ním capol (odvtedy mám problémy s chrbtom). Boli sme kamaráti a mal som ho rád. Myslím si, že pod jeho vedením prežila Smena a SME svoje hviezdne časy. Už nikdy to nebudú také noviny ako za Karola Ježíka. Možno aj preto nie, že Karol bol iba jeden a aj obdobie, v ktorom pracoval, bolo jedinečné.
Martin Bútora, sociológ
„Včera som bol v Košiciach, sedel som v Slovane a vedľa pri stole čítali ľudia SME ako detektívku. Akurát mali otvorené tie vaše plachty s tabuľkami... Vieš, ľudia cítia, že zmeny visia vo vzduchu a hľadajú argumenty." To bol celý Karol Ježík, nezlomný vo svojej viere v oslobodzujúcu silu slova. Písal sa november 1997 a tie plachty - to boli veľké články zo sociologických výskumov Inštitútu pre verejné otázky venovaných kľúčovým otáznikom: o našej minulosti, o príslušnosti Slovenska k Západu, o našej túžbe po demokracii a ochote k činu.
Dodnes ho mám pred očami, skláňajúceho sa nad rukopismi, ktoré overoval a vylepšoval, aby mohli slúžiť svojmu poslaniu - zrozumiteľne hovoriť pravdu a tou pravdou nabádať k prebudeniu. Stelesňoval étos kritickej žurnalistiky v časoch, keď slová zneli ako úder zvona. Žurnalistiky, ktorá nielen vedie k zodpovednosti iných, ale chce byť aj sama zodpovedná. Karol: hoci si tu stále s nami, chýbaš.
Ján Čarnogurský, advokát, politik
Karola Ježíka som prvýkrát stretol niekedy na jeseň 1990. Robil so mnou pre Smenu rozhovor, ktorý vyšiel pod názvom Princíp gyroskopu. Ježíkove otázky prezrádzali znalosť spoločenských problémov, novinárske majstrovstvo aj zanietenosť pre napredovanie Slovenska. Potom sme sa stretávali častejšie, pretože ježíkovská Smena a následne ježíkovské SME ťahali Slovensko správnym smerom.
Premena Smeny na SME bola ojedinelou operáciou v dejinách slovenskej žurnalistiky. HZDS bolo v roku 1993 plné elánu a myslelo si, že nejaké vzdorné noviny jednoducho zlikviduje. Skupina odvážnych novinárov na čele s Karolom Ježíkom sa vzoprela, odišli zo Smeny a založili nové noviny. Prekonali všetky prekážky, aj keď ich bratislavské tlačiarne odmietli tlačiť.
V Karolovi Ježíkovi malo Slovensko najväčšiu šancu, že tu budú moderné konzervatívne noviny, ako sú napríklad v Nemecku Frankfurter Allgemeine Zeitung.
Zomrel mladý, ale zanechal za sebou stopu.
P. S. Páči sa mi, že SME udržiava pamiatku svojho pamätného šéfredaktora.
Rudolf Schuster, prezident SR
Mnohokrát som sa s ním stretol, raz, ešte ako primátor Košíc, som navštívil aj redakciu. Vždy pre mňa zostane zosobnením charakternosti a etiky v žurnalistike. Vypočul si názor druhej strany, kultivovane polemizoval a tvrdo na sebe (a aj na iných) pracoval. Tak si ho pamätám a aj budem pamätať.
Marián Varga, hudobník
Človek by sa už pomaly aj vyrovnal s myšlienkou, že smrť je logickým vyústením života, keby do svojich osídiel nelákala aj duše, ktoré ešte nestihli zistiť, že je to tak správne. Ak mám teraz premýšľať o Karolovi, všetky milé a príjemné spomienky na neho prekrýva smútok z nezmyselnej smrti jeho mladučkej dcéry.
Pavel Malovič, športový lekár, publicista
Čo mi napadne, keď si spomeniem na Karola Ježíka?
Spomínam si na neho ako na športového redaktora Smeny, ktorý bol už v prednovembrovej žurnalistickej ére neobvykle investigatívny...
Spomínam si na neho ako na spiritus movens prvých slušných novín SME v ponovembrovej ére...
Spomínam si na jeho pozitívnu tvrdohlavosť, ktorou prebíjal chronickú únavu...
Spomínam si na jeho živé oči, ktoré neuhýbali pred priamymi otázkami...
A spomínam si na neho, keď každý deň čítam SME a myslím na to, čo by asi urobil, keby ich mohol skontrolovať dnes...
Peter Bercik, šéfredaktor denníka Korzár
Na Karola Ježíka si spomeniem vždy, keď sa v športovom zápolení udeje nejaká krivda. V roku 1998 získal Slovan svoj prvý (slovenský) hokejový titul až v predĺžení posledného zápasu po nie najšťastnejších rozhodnutiach hlavného rozhodcu. Karol sa otočil ku mne a hovorí: „Dajte tam titulok - Košiciam ukradli titul! To je krádež, nič iné," opakoval zanietene, až sme ho, Bílého Andela, museli krotiť my, Košičania. Jeho totiž dokázali rozčúliť akékoľvek nefér spôsoby natoľko, že hoci pôsobil budhisticky pokojne, verbálne dal svoj hnev navonok bez okolkov. No a že si dokázal v kritických chvíľach zachovať chladnú hlavu, nás presvedčil, keď nám osobne, sediac s obrovskou sivou hrivou za obrovským monitorom, pomáhal zvládnuť prvé vydania denníka Korzár v dobe mečiarovskej.
Mimochodom, Karol, ak počúvaš, tie ďalšie tituly už získal Slovan zaslúžene.
Alžbeta Havrančíková, lyžiarka
Spomínam si naňho často. Bol to pán novinár a vždy písal pravdu, v osemdesiatych rokoch už to bola odvaha. V pamäti mám stále prvý rozhovor, ktorý so mnou robil. Bolo to v roku 1985, ale dodnes ho mám odložený. Ešte sme sa nepoznali, Karol prišiel a vypytoval sa, ja som odpovedala. Moje odpovede sa mu nepozdávali, boli vraj príliš oficiálne. Tak sa vrátil, doviedol si môjho známeho a vzal nás na kávu. Tam som sa uvoľnila, vyrozprávala som svoje pocity z pretekov i zákulisia a vyšiel z toho krásny článok.
Odvtedy som dala množstvo rozhovorov, ale nič podobné sa mi už nestalo. Každý novinár bol spokojný s tým, čo som povedala, či som bola odmeraná, alebo oficiálna. Málokto sa o slovenské lyžovanie zaujímal tak ako Karol Ježík.
Fero Guldan, výtvarník
Karol Ježík bol človekom, po akých túžia všetci umelci - bol milovníkom umenia. Ak by mal širšie možnosti podporovať a presadzovať nekonvenčných autorov, iste by ich vrchovato napĺňal. Pamätám si, ako v záhrade pivárne Javorina na Račianskom mýte, oproti domu na Mýtnej 33, kam sa nasťahoval staronový kolektív denníka SME, hrdo vyhlásil: mám v redakcii spisovateľa. Vašo Pankovčín sa po chvíli dostavil. Odvtedy som mu ilustroval tri knižky aj novinové pokračovania jeho textov.
Vždy, keď som sa zastavil na Mýtnej, Karol si našiel chvíľku na súkromnú „poradu", aby sme prebrali vážne i veselé aktivity. Veselá bola už jeho prvá ponuka: kresby ku každodennému horoskopu v novinách. No najmä rôzne výtvarné riešenia atypických požiadaviek. Napríklad adjustovanie prvého výtlačku SME ako darček Václavovi Havlovi či kreslené vstupenky na plesy SME alebo číslovky na titulke, ktoré odpočítavali dni vládnutia Veľkého Muftiho. Karol Ježík bol bytostne moderným slobodomyseľným človekom.
Bol aj bytostným športovcom - znalcom. Prakticky som to zažil iba raz, u Poľovníka. Jeden štamgast sa tam rozhovoril typicky vyzývavým spôsobom: toto nebudeš vedieť - a povedal ktorési majstrovstvá niečoho a niekde. Chcel sa predviesť, že to neviem, kým on áno. Jednoducho, pivný prebor vo vedomostiach o športe, pri ktorom sa dá pokojne sedieť a vychutnávať pivo i atmosféru. A sem-tam zájsť na WC, kam práve zašiel Karol. Štamgastovi som navrhol, že pre mňa jestvuje šport najmä v širokých kontúrach, ale priateľ Karol pozná i podrobnosti historické. Karol sa vrátil, pristal na hru, a ja som sa potom vyše hodiny kochal v iskrivom, ustavične gradujúcom súboji kto z koho. Vynaliezavo nachytávali jeden druhého, výnimkou neboli ani prvé desaťročia minulého storočia, pretože aj štamgast bol znalec. Bolo to vlastne jediný raz, keď sme sa takto zabávali, lebo inak bol Karol stále v práci.
Karol bol žičlivý človek. Aby som si ja oddýchol, ako povedal, poslal ma raz na pár dní do Španielska na reklamný zájazd, protiváhou bolo priniesť reportáž. Na cestu mi dal dvanásť čierno-bielych fotofilmov.
Karol bol prirodzený a nadchnutý humanista. Raz mi dal balík malých brožúrok na pomoc závislým gamblerom. Sporadicky som ich nechával v krčmách.
Človek musí mať šťastie, aby v živote stretol človeka, s ktorým možno tvorivo preberať čokoľvek, vrátane umenia. Aj preto pre mňa zostalo Karolovo miesto prázdne.
