Na mieste, kde sa rozprestierala dedinka Lieskovec, je dnes už iba skládka. Obyvatelia dediny žijú na dvoch Lieskovských uliciach v Dubnici a Prejte.

Proces postupného vysťahovania obyvateľov má svoje korene ešte v roku 1928. Vtedy sa začali podpisovať zmluvy o postúpení tunajších pozemkov za náhradu v prospech plánovanej továrne Škodových závodov. Zmluva zaručovala obyvateľom Lieskovca prednostné zamestnávanie vo fabrike.

Lieskovčania sa postupne presídľovali do neďalekej obce Prejta a do Dubnice nad Váhom. Vybudovanie zbrojnej továrne bolo „vecou verejného záujmu". V 40. rokoch bolo rozširovanie výroby spojené s výstavbou dnešných Závodov všeobecného strojárstva a s ďalším zaberaním pôdy. Po skončení druhej svetovej vojny vybrali Lieskovské údolie na vybudovanie utajovanej delostreleckej vedeckej strelnice. Rozhodnutie malo za následok úlohu vysťahovať posledných 84 rodín žijúcich v tejto lokalite.

Ľudia sa sťahovali postupne, iba niektorých najstarších nechali v Lieskovci na dožitie. Poslednou pochovanou Lieskovčankou na obecnom cintoríne, ktorý je jedinou pamiatkou na obec, bola v roku 1976 Mária Žiačiková.

V roku 1976 určil hygienik lokalitu bývalej obce Lieskovec ako skládku. Do konca tohto roku boli pod hrozbou exekúcie z dediny vysťahované aj posledné štyri rodiny. Lieskovec definitívne zanikol.

Dnes sa na území niekdajšej obce rozprestiera skládka. Obyvatelia dediny žijú na dvoch Lieskovských uliciach v Dubnici a Prejte. Etnológ Richard Benech, ktorého rodina z Lieskovca pochádza, tvrdí, že mladší Dubničania o zaniknutej obci ani netušia. Preto sa rozhodol, z úcty k svojim predkom, o dedinke napísať štúdiu. Ani bývalému starostovi Lieskovca Emilovi Kolmanovi neostalo pri spomínaní na rodnú obec už nič iné ako povzdychnúť si. „Lieskovec už nikto nezobudí." Vzťahy medzi bývalými susedmi sú narušené, ľudia roztrúsení po okolí. Lieskovčania tak prišli o svoju identitu.

MICHAL PIŠKO

FOTO - AUTOR