Poslankyňa mesiac skúšala žiť zo štátom definovaného životného minima. Nechýba aj ostatným politikom, ktorí o týchto sumách rozhodujú, podobná skúsenosť?

„Nemyslím si, že by politici museli skúšať veci na vlastnej koži, aby im porozumeli. Každý, kto má nejaký domáci rozpočet, má prehľad, čo platí, aké má príjmy a výdavky, vie si simulovať, aké by to bolo mať len 4500 korún. Vyskúšať to, znamená mať zážitok na vlastnej koži, čo to je, musieť sa istých vecí zriecť. Ale nie je to skúsenosť, ktorú by museli mať politici na politické rozhodovanie."

Ako potom určujú výšku životného minima, sociálnych dávok?

„Meranie chudoby sa robí niekoľkými spôsobmi. Prvý je takzvané určenie absolútnej chudoby. Používa ho Svetová banka, a je to buď 2,15 alebo 4,30 amerického dolára na deň. Používa sa jedno alebo druhé číslo podľa toho, v akom štádiu je krajina. Druhý spôsob je takzvané relatívne meranie, keď sa životné minimum určuje ako polovica priemerného príjmu. Ďalším spôsobom je normatívne stanovenie istej sumy ako životného minima. To je práve prípad Slovenska."

Ako sa určila táto norma?

„Mala by vyplynúť zo spotrebného koša. Ale to je práve analýza, ktorú nepoužívame. Stanovili sme istú sumu, ktorá sa v istých rokoch blížila polovici priemerného príjmu ­ čo je vec skôr náhody ­ v istých rokoch sa neblíži."

Prečo nemáme definovaný spotrebný kôš?

„Je pomerne zložité určiť, čo sa považuje za základné potreby. Chvíľu to trvá, kým stanovíte istý štandard, aby sa nestalo, že skĺznete k sociálnemu inžinierstvu typu, že sa vypočíta, koľko gramov čoho človek potrebuje zjesť, aby prežil. U nás je to stále otvorená otázka."

Pracuje sa na tom?

„Áno. Koncepcie sú pripravené." (mar)