„Niet sa čomu čudovať. Úvod bol veľmi dôležitý. Napätie vládlo na oboch stranách, ale keď si spomeniem na Barcelonu, tak sa mi pred očami zjaví najhoršie publikum, pred ktorým som vôbec hral. Ani v Brazílii, kde som zdolal Kuertena, neboli proti mne fanúšikovia tak nepriateľsky naladení."

Verejne ste kritizovali Španielov. Aj menovite vtedajšieho kapitána Duarteho a Corretju. Prečo?

„Pokojne tam môžete pridať aj Alberta Costu, ktorý teraz v Melbourne nehral. Prave títo ľudia v médiách rečami a potom prejavmi na dvorci stupňovali protiaustrálsku atmosféru, diváci skúšali na nás všeličo. V jednej barcelonskej reštaurácii mi mladík doniesol miestne noviny a preložil mi pasáž, v ktorej Costa proti mne nabádal slovami 'treba sa naučiť nenávidieť toho chalana'."

A čo vám spravil Corretja?

„Ešte som nezabudol ani na tímový Svetový pohár v Düsseldorfe 2001, kde ma vo štvorhre takmer odstrelil. Dostal krátku loptu a napálil mi to priamo do hlavy. Ešte aj taký slušný človek ako Rafter sa ma zastal a povedal mu: ,Počuj kamoš, Lleyton ti nič zlé neurobil. Veď si mal veľa iných možností, kam poslať loptičku'. Corretja sa mi potom ospravedlnil, ale ostalo to v mojej pamäti."

Vy sám ste tiež mali isté problémy so správaním voči divákom, rozhodcom, súperom. Koľkokrát ste už prekročili mieru únosnosti?

„Možno párkrát. Ale nikdy nie schválne s úmyslom poškodiť súpera. Skrátka taká mladícka nerozvážnosť a vášeň v zápase. Najhoršie to bolo na Roland Garros 1999, keď som v 1. kole proti Argentínčanovi Rodriguezovi zbytočne márnil energiu hnevom a rozčuľovaním. Vtedy mi dohovorom veľmi pomohol Newcombe."

A čo kontroverzia s Blakom a rasistické narážky na US Open 2001?

„Verte mi, tlač moje slová úplne prekrútila a najmä americká to nafúkla do takých rozmerov a takým smerom, kam chcela. Nikto neveril mojej verzii a odniesol si to vo štvrťfinále Roddick, lebo som chcel strašne vyhrať. Naštvali ma krivdou a urobili zle Andymu."

Nerád prehrávate. Ako teraz vnímate uplynulú sezonu?

„Nebola najlepšia. Forma šla raz hore, raz dolu, ale boli aj chvíle, keď som slušne udieral, no nepremieňal šance. Dve sezóny predtým, keď som bol jednotkou a vyhral aj koncoročné majstrovstvá, som využíval každú šancu, čo sa mi naskytla."

Čo hovoríte na rady, či skôr kritické poznámky na adresu vašich rodičov, že s vami trávia príliš veľa času, cestujú a sedia na turnajoch?

„Som z toho sklamaný. Je to čudné. Keď sa prehrá prvé kolo Wimbledonu, hľadá sa vinník. Raz je to kouč Roger, raz rodičia alebo ja za to, že som ostal sledovať Kim Clijstersovú vo finále Paríža. Hľadá sa čokoľvek. Tí istí nehovorili nič rok predtým, keď som Wimbledon vyhral. Ba v novinách sa písalo, aký majú na mňa rodičia kladný vplyv. Nedáva to zmysel. Čo o tom vedia? Ľudia, ktorí nepoznajú mňa, moju rodinu, život, a starajú sa o to, do čoho ich nič nie je."

Ako vychádzate s austrálskymi novinármi?

„Nájdu sa špičkoví aj priemerní. V minulosti som dosť trpel vzťahom s médiami. Viacerí novinári sa usilovali vŕtať len a len v záporných veciach, poukazovať na moje chyby a opisovať ma v zlom svetle."

Prečo si vzhľadom na vzdialenosti a tenisový kalendár nezvolíte nejakú základňu či tréningový tábor v USA alebo Európe?

„Amerika mi nevyhovuje. Tam by som nežil. Nikde inde okrem Austrálie by som nedokázal byť šťastný."

A čo Európa a bydlisko vašej priateľky Kim Clijstersovej?

„V Belgicku trávim nejaký čas. Áno, niekedy je to odrazový mostík na európske turnaje. Je tam pokoj, nikto ma neprovokuje, ľudia sú príjemní, ale aj tak chodím rád domov, zvlášť na Davisov pohár. Každý je iný. Rafter mal rád Bermudy, Woodbridge Orlando a ja proste milujem domov."

Kedy sa budete ženiť?

„Ešte neviem. Kim je skvelé dievča, sme teraz spolu šťastní. Bol moment, keď sme boli naraz majstri sveta, obaja sa stali jednotkami, jeden druhému oporou. Maloktorý pár na svete to môže dosiahnuť. Kim prišla už druhý raz do Melbourne na Davisov pohár, predtým proti Švajčiarsku, teraz proti Španielsku. Ostáva tu až do novej sezóny, ideme do Queenslandu, Vianoce strávime u nás v Adelaide a potom hráme spolu za svoje krajiny v Hopmanovom pohári v Perthe. Naozaj neviem, ako ďaleko sme zatiaľ so svadbou."

Budete hrať v ďalšej sezóne viac než 12 turnajov?

„Určite. Teraz som obetoval všetko pre Davisov pohár. Sem-tam myslím aj na návrat na čelo svetového rebríčka, ale nie je to ľahké. Určite odohrám viac turnajov, ak mi to dovolí zdravie."

Kto sú vašimi najväčšími súpermi?

„Mladá generácia - Roddick, Federer, Safin, Ferrero a určite aj Nalbandian. Myslím si, že mal na US Open Roddicka zdolať. Safin doplácal na zranenia, ešte svoje slovo povie."

Ako s nimi vychádzate?

„Roddick je zvláštny, netrávim s ním veľa chvíľ. Určite mám najlepšie vzťahy s Federerom, je to výborný chalan. Podľa mňa v súčasnosti aj najväčší talent. Roddick zatiaľ na antuke nemôže stačiť Ferrerovi, Coriovi či Nalbandianovi."

Čo viete o slovenskom tenise?

„Poznám Karola Kučeru i Dominika Hrbatého. S oboma som hral. Nad Dominikom som jasne vyhral v Perthe v Hopmanovom pohari, s Kučerom som prehral v dvoch setoch v Indian Wells, ale ešte pred štyrmi rokmi."

V Perthe máte Slovákov opäť v skupine. Čo od nich čakáte?

„Všetky tímy tam budú ťažké. Slovensko s Kučerom bude silné."

Viem, že je to predčasné, ale uvažovali ste aj o skončení tenisovej kariéry? Vraj ste sa chceli vrátiť k austrálskemu futbalu.

„To bolo položartom. Azda iba exhibične, veď raz som už za Adelaide Crows nastúpil. Futbal už profesionálne hrať nemôžem, to by som musel poriadne pribrať a zosilnieť. O konci kariéry som ešte nerozmýšľal, ale rozhodne nevydržím do tridsiatich troch rokov ako Agassi. Chcel by som čo najdlhšie pomôcť Austrálii v Davis Cupe."

Austrálsky tenista LLEYTON HEWITT, 22-ročný rodák z Adelaide (24. 2. 1981), ktorý len na oficiálnych prémiách zarobil už 11 miliónov amerických dolárov, prekonal množstvo rekordov. Spomeňme len, že ako 15-ročný sa kvalifikoval na Australian Open 1997, 16-ročný vyhral turnaj v Adelaide ako najnižššie postavený hráč v dejinách (550.) bez jediného víťazného zápasu na okruhu ATP a zdolal súperov (vrátane Agassiho), ktorí vtedy vyhrali dovedna už 1108 duelov.

V sezóne 2002 bol na čele svetového rebríčka celý rok, čo pred ním dokázal len Sampras, Connors a Lendl. Vo veku 20 rokov a 10 mesiacov sa stal najmladšou jednotkou na konci roka v histórii. V tejto sezóne však nehral prvé husle. Spadol na 17. miesto, nezískal žiadny grandslamový titul a vyhral ,,iba" 37 zápasov, najmenej od roku 1998.

Pravda, nastúpil iba na 12 turnajov a od US Open nehral okrem Davis Cupu nikde. Práve päťsetové víťazstvá doma v semifinále a finále pohára nad Federerom a Ferrerom mu napravili náladu. Na tieto chvíle sa sústredil a po nabitom kalendári predtým zľavil z cestovania a obetoval aj rebríčkové postavenie.