ľudia a udalosti Rumunsko, ktoré poznáme dnes, bolo čiastočne nástupníckym štátom Rakúsko-uhorskej monarchie. Jeho vznik sa symbolicky viaže k mestu Alba Iulia v Sedmohradsku, kde sa ľudové zhromaždenie tamojších Rumunov vyslovilo za zjednotenie s rumunským územím. Stalo sa tak 1. decembra 1918, pred 85 rokmi.
Prvý moderný rumunský štát vznikol zjednotením kniežactiev Valašska a Moldavska v roku 1859, ktoré sa krátko pred tým vymanili spod tureckého panstva.
Rumuni však žili aj mimo územia kráľovstva. Hlavne v Sedmohradsku (po rumunsky Ardeaul, nazývaný tiež Transylvánia), ktoré patrilo k habsburskému súštátiu a v Besarábii, ktorá naopak patrila cárskemu Rusku.
Z rumunského hľadiska bolo dôležitejšie Sedmohradsko, ktoré je podľa rumunskej historiografie kolískou národa. Rumuni sú podľa tejto teórie porímštení potomkovia starovekých Dákov, ktorých ríša mala svoje centrum na území Sedmohradska. (Príbuzenstvo Dákov a Rumunov však nie je presvedčivo dokázané).
Sedmohradsko navyše zohralo významnú úlohu v rozvoji rumunskej kultúry, pochádza odtiaľ napríklad prvá tlačená kniha v rumunčine. Najneskôr od konca 18. storočia už boli Rumuni každopádne najpočetnejším etnikom na území Sedmohradska.
Rumunsko zaklinené medzi obe veľmoci na presadenie svojich územných ambícií dlho nemohlo ani pomyslieť. Situáciu zmenila prvá svetová vojna. Bukurešť sa v roku 1916 pridala na stranu Dohody a po konci vojny mohlo svoje územné požiadavky naplniť vrchovato.
Podmienkou toho, samozrejme, bolo aj stále silnejšie hnutie Rumunov žijúcich mimo kráľovstva, ktorí požadovali zjednotenie všetkých Rumunmi obývaných území. Najprv sa aktivizovali Rumuni v Besarábii, ktorí navyše čelili boľševickej rozpínavosti.
Situáciu rozhodli rumunské jednotky, ktoré v januári 1918 prekročili hraničnú rieku Prut. Vo februári vyhlásili nezávislú Moldavskú republiku, ktorej dočasný parlament dva mesiace na to rozhodol o spojení s Rumunskom.
Rumunské politické sily v Sedmohradsku sa prebrali až v druhej polovici roku 1918, keď bolo zjavné, že štáty Dohody sa dohodli na rozbití Rakúska-Uhorska. Rumunská národná strana v Sedmohradsku schválila vyhlásenie požadujúce odtrhnutie Sedmohradska od Uhorska a zvolanie národného zhromaždenia, ktoré rozhodne o jeho budúcnosti.
18. októbra 1918 toto vyhlásenie prečítal sedmohradský politik Alexandru Vaida-Voevod aj v uhorskom parlamente. Nasledovalo založenie Rumunskej národnej rady v Sedmohradsku a organizácia národných gárd. Rada vyhlásila plán na zjednotenie s rumunským kráľovstvom a na začiatok decembra zvolala ľudové zhromaždenie do mesta Alba Iulia, jedného z tradičných centier Sedmohradska, ktoré malo zjednotenie posvätiť.
V Alba Iulii sa 1. decembra roku 1918 zišlo skoro dvetisíc delegátov, ktorí podľa očakávania vyjadrili prianie „všetkých Rumunov zo Sedmohradska, Banátu a Uhorska" spojiť sa s Rumunskom. Spoločné Rumunsko malo byť demokratickým občianskym štátom rešpektujúcim miestne špecifiká.
Deklaráciou z Alba Iulie vzniklo takzvané Veľké Rumunsko, ktoré trvalo do konca druhej svetovej vojny. Z niekdajšieho Uhorska mu pripadlo Sedmohradsko, väčšina Banátu a Bukovina, od Ruska získalo Besarábiu.
Po druhej svetovej vojne si Besarábiu opäť privlastnil Sovietsky zväz (na jej území vzniklo dnešné Moldavsko) a časť Dobrudže ležiacej na brehu Čierneho mora pripadla Bulharsku.
Vývoj po zjednotení sa neobišiel bez sklamaní. Nespokojné boli menšiny, hlavne sedmohradskí Maďari, ktorí zjednotenie s Rumunskom odmietali. Úplne spokojní však neboli ani sedmohradskí Rumuni. Tí sami seba (mnohí až dodnes) tradične považujú za vyspelejších a (stredo)európskejších, než sú „balkánski" Rumuni z Regátu (starého kráľovstva), žijúci dlho pod tureckým panstvom.
V rámci rokovaní o zjednotení im sľúbili širokú samosprávu pre Sedmohradsko a podiel na ústrednej moci. Mocenská elita pochádzajúca prevažne z Regátu však namiesto toho vybudovala prísne centralistický štát a moc sústredila do vlastných rúk.