Preklad bol pripravený začiatkom deväťdesiatych rokov pre vydavateľstvo Tatran a mal byť súčasťou reprezentatívneho, niekoľkozväzkového výberu z Kafkovho diela, v prekladoch Perly Bžochovej, Milana Žitného a Petra Zajaca, v edícii Zlatý fond svetovej literatúry. K vydaniu však nedošlo a z prekladov Perly Bžochovej bol v rôznych vydavateľstvách publikovaný len List otcovi a neveľký výber poviedok.
Perla Bžochová (1935 – 1999) bola prvou prekladateľkou z Kafkovho diela do slovenčiny a jej preklady Poľovník Gracchus a Majster hladovky (Slovenské pohľady 7/1963, Bratislava), boli prvými prekladmi týchto poviedok v Československu.
Román Amerika preložila Perla Bžochová zo štandartného vydania, ktoré vyšlo v roku 1983 vo Fischer Taschenbuch Verlag vo Frankfurte nad Mohanom, tak ako ho roku 1927, pre prvé vydanie v Kurt Wolff Verlag v Lipsku, pripravil Max Brod. Paperbackové vydanie románu patrí do osemzväzkovej edície Kafkovho diela, ktorú zostavil Brod a po prvý raz vyšla v S. Fischer Verlag vo Frankfurte nad Mohanom, v rokoch 1950 až 1954. Historickou súčasťou Ameriky boli tri doslovy Maxa Broda z rokov 1927, 1935 a 1946. Majú však príliš zastaralý, vysvetľujúci a interpretačný charakter a ich publikovanie v plnom znení nie je pre moderné vydanie prvého Kafkovho románu potrebné.
V Československu vyšla Amerika iba raz, vo vydavateľstve Státní nakladatelství krásné literatury a umění, Praha 1962, ako 275. zväzok edície Světová četba v preklade Dagmar Eisnerovej s predslovom Pavla Reimana. Toto vydanie predznamenávalo vedeckú konferenciu venovanú dielu Franza Kafku, ktorá sa konala v dňoch 27. a 28. mája 1963 v Libliciach, pri príležitosti 80. výročia autorovho narodenia z iniciatívy českého germanistu Eduarda Goldstückera. Napriek tomu, že sa táto konferencia snažila „kafkovskú problematiku“ riešiť najmä z pozícií marxizmu-leninizmu, už v počiatkoch normalizácie bola označená za jednu z platforiem nástupu revizionistických a kontrarevolučných síl, čo na dlhé desaťročia zaradilo v Československu Kafku medzi zakázaných autorov.
Verzia románu, prekladaná z kritického vydania Der Verschollene (Nezvestný), vydaného v S. Fischer Verlag vo Frankfurte nad Mohanom v roku 1983, vyšla roku 1990 pod názvom Nezvěstný v pražskom vydavateľstve Melantrich v edícii Světová próza, v preklade a s prekladateľskou poznámkou Josefa Čermáka. Druhé vydanie Čermákovho prekladu má v svojom edičnom pláne na rok 2002 vydavateľstvo Labyrint.
Okolnosti vzniku románu odkrýva časť listu, ktorý Kafka adresoval svojej snúbenici Felicii Bauerovej 11. 11. 1912: „Príbeh, ktorý teraz píšem, a ktorý je samozrejme rozvrhnutý donekonečna, sa volá, aby ste mali aspoň predbežnú predstavu, „Nezvestný“ a odohráva sa výlučne v Spojených štátoch severoamerických. Zatiaľ je dokončených 5 kapitol, šiesta takmer. Jednotlivé kapitoly majú názov: I Kurič, II Strýko, III Vila v New Yorku, IV Cesta do Ramsesu, V Hotel Occidental, VI Prípad Robinson. Vymenoval som názvy, ako keby si človek pod nimi mohol niečo predstaviť, čo sa samozrejme nedá, chcem si však tieto názvy u Vás uložiť na tak dlho ako to len bude možné. Je to prvá väčšia práca, v ktorej sa už mesiac a pol cítim dobre, po bezútešnom umáraní, ktoré až na zopár svetlých okamihov trvalo 15 rokov.“
V doslove k prvému vydaniu Max Brod okrem iného napísal: „ Na rukopise Franza Kafku nie je nijaký titul. V rozhovore obyčajne nazýval svoju knihu „americký román“ (der Amerika-Roman) , neskoršie po osobitne vydanej prvej kapitole (1913) jednoducho „Kurič“. Na tomto diele pracoval s nekonečnou chuťou väčšinou večer a až neskoro do noci, pričom na stránkach rukopisu bolo vidieť nezvyčajne málo opráv a škrtov. Kafka si toho bol vedomý a pri rozhovore častejšie zdôrazňoval, že tento román je oveľa nádejnejší a „žiarivejší“ ako všetko ostatné, čo napísal.
V tomto doslove podal aj vlastnú interpretáciu, ktorá na dlhé desaťročia ovplyvnila vnímanie Kafkovho amerického románu: „Je jasné, že tento román nerozlučne súvisí s „Procesom“ a „Zámkom“, ktorých poradie (chronologicky) začal. Je to „trilógia osamelosti“, ktorú Kafka zanechal. Základnou témou je cudzota, izolovanosť medzi ľuďmi. Situácia obžalovaného v „Procese“ – postavenie nepozvaného a cudzieho človeka v „Zámku“ – bezradnosť neskúseného mládenca uprostred životom kypiacej „Ameriky“ – to sú tri základné fakty, ktorých tajomný súvis vyjadruje Kafkovo umenie jasne a symbolicky, no vždy bez obvyklej reči a len najjednoduchším vyjadrením skutočnosti. Takto sa tri Kafkove romány navzájom vysvetľujú, poukazujú na jedno a to isté srdce. Vo všetkých troch románoch ide o zaradenie jednotlivca do ľudského spoločenstva, a keďže pritom ide o najvyššiu spravodlivosť, zároveň aj o zaradenie do božieho kráľovstva. Demonštrujú sa tu nesmierne prekážky, ktoré sa pritom stavajú do cesty dobrému a spravodlivému človeku.“
O niekoľko rokov neskôr si Kafka, v retrospektívnom denníkovom zázname z 8. 10. 1917, zaznamenal vlastnú úvahu nad inšpiračným zdrojom románu: „Dickens, Copperfield – „Kurič“ jasná napodobenina Dickensa, plánovaný román ešte viac. Historka s kufrom, obšťasňujúci a okúzľujúci človek, hrubé práce, milá na vidieckom sídle, špinavé domy a.i., predovšetkým však metóda. Mojím úmyslom bolo, ako to teraz vidím, napísať dickensovský román, len obohatený o ostrejšie svetlá, ktoré by som prevzal zo svojej doby, a o tlmenejšie, ktoré by som bral zo seba.“
Asi najväčšia legenda dejín literatúry 20. storočia „posledná prosba“ Franza Kafku priateľovi Maxovi Brodovi: „všetko čo sa v mojej pozostalosti ...denníky, rukopisy, listy, cudzie a vlastné, poznámky atď. nachádza bezo zvyšku a neprečítané spáliť...“ , ostala nevyslyšaná. Brod sa snažil poslúžiť mŕtvemu priateľovi a podľa svojich predstáv sa pokúsil dostať text románu do definitívnej podoby. Nebol však profesionálnym editorom, a jeho práca sa vyznačuje mnohými zásahmi do Kafkovej štylistiky a lexikológie. Nesnažil sa o filologickú edíciu, ale o sprístupnenie textu čo najširšej čitateľskej verejnosti.
V doslove k tretiemu vydaniu románu z roku 1946 píše: „Rukopis nie je členený na kapitoly. Na predsádke k druhému zošitu je však Kafkovou rukou napísaný zoznam názvov šiestich kapitol (vrátane paginácie), ktoré som použil ako tituly kapitol. V samotnom kontexte Kafka zaznamenal len názov kapitoly „Bruneldin odchod“. Dodajme ešte, že celé dielo sa v Kafkových denníkoch spomína ako „Nezvestný“.“
Kafka písal svoj americký román v rokoch 1912 až 1914, prácu na ňom však neustále prerušoval a nakoniec ho ani nedokončil. V marci roku 1913 dokonca dospel k názoru, že rukopis treba zničiť.
V doslove k prvému vydaniu Brod spomína: „Kafka zrazu celkom nečakane prerušil prácu na tomto románe. Zostal teda nedokončený. Z rozhovorov viem, že uvedená nedokončená kapitola ,Oklahomské divadlo v prírode‘, ktorej úvod mal Kafka veľmi rád a s dojemným zaujatím z nej predčítal, mala byť kapitolou záverečnou a mala vyznieť zmierlivo. Kafka s úsmevom a tajnostkársky naznačoval, že jeho mladý hrdina v tomto „takmer nekonečnom“ divadle zase nájde zamestnanie, slobodu, oporu, ba dokonca akoby šibnutím čarovného prútika aj svoj domov a rodičov.
Pred záverečnou kapitolou takisto chýbajú niektoré časti diela. Existujú síce dva väčšie fragmenty, ktoré sa týkajú služby u Bruneldy, lenže medzeru nezapĺňajú. Keďže mi išlo o základné línie románu, nie o filologickú prácu, ich texty ponechávam pre doplňujúci zväzok, ktorý iste zostavia moji nasledovníci. Členenie a mená určil Kafka len pre prvých šesť kapitol.“
Proti Brodovej spomienke na zamýšľaný „zmierlivý“ koniec románu stojí zápis v Kafkovom denníku zo dňa 30. 9. 1915: „Rossman a K., nevinný a vinný, nakoniec obaja, bez rozdielu za trest zabití, ten nevinný ľahšou rukou, skôr odsunutý nabok ako zrazený.“
Kafka zobral na milosť len prvú kapitolu s názvom Kurič (Der Heizer), ktorá roku 1913 a potom ešte dvakrát (v rokoch 1916 a 1917) vyšla v Lipsku s podtitulom Ein Fragment, ako 3. zväzok knižnice Der jüngste Tag, ktorú vydavateľ Kurt Wolff zriadil ako tribúnu mladej nemeckej expresionistickej literatúry. Vydanie z roku 1913 bolo Kafkovou druhou samostatnou publikáciou. Ešte predtým mu vyšiel výber osemnástich krátkych próz s venovaním Maxovi Brodovi pod názvom Pozorovanie (Betrachtung, Ernst Rowohlt Verlag, Lipsko 1912). Vydavateľstvo bolo spoločným podnikom Ernsta Rowohlta a Kurta Wolffa. V novembri 1912 však Rowohlt odišiel a Wolff začal vydávať sám, pod svojím menom.
24. 5. 1913 si Kafka poznamenal do denníku: „Jasavý pocit, pretože mi Kurič pripadal taký dobrý. Večer som ho predčítal rodičom, neexistuje lepší kritik, ako som ja, keď predčítam otcovi, ktorý počúva so zrejmou nevôľou. Veľa plytkých miest pred zjavne neprístupnými hlbinami.“
Iba prvá kapitola je teda textom poslednej ruky, tak ako ju na vydanie pripravil sám autor.
Za Kuriča , a ďalšie dve novely, dostal Kafka svoje jediné literárne ocenenie.
Koncom jesene 1915 získal Carl Sternheim Fontaneho cenu. Finančný obnos, s ňou spojený, však na návrh Franza Bleia odovzdal Kafkovi. Denník Prager Tagblatt z 6. 12. 1915 o tom publikoval malú správu: „STERNHEIM ODOVZDÁVA FONTANOVU CENU MLADÉMU PRAŽANOVI. Carlovi Sternheimovi, ktorého „Kandidát“ má tento týždeň premiéru na Wiener Volksbüne, odovzdal dr. Franz Blei Fontaneho cenu za jeho tri poviedky „Busekov“, „Napoleon“ a „ Schuhlin“ (vydavateľstvo Kurt Wolff, Lipsko). Básnik prijal poctu spojenú s udelením ceny a peňažnú čiastku, ktorú cena obnáša, a odovzdal ju mladému pražskému prozaikovi Franzovi Kafkovi za jeho novely „Rozjímanie“, „Kurič“, „Premena“ na znamenie svojho uznania.“
K textu sa vrátil v roku 1914, v čase, keď už pracoval na románe Proces . V tomto období vznikli dva posledné odstavce fragmentu Bruneldin odchod (Ausreise Bruneldas) a kapitoly Oklahomské divadlo v prírode (Das Naturtheater von Oklahoma).
Od vety, ktorá sa v kapitole Azyl začínala slovami „Dolu za hudobníkmi...“ až do konca kapitoly sa rukopis nezachoval. Brod ju teda doplnil fragmentom z Kafkovej pozostalosti opisujúcim volebný sprievod. Román ukončil kapitolou Oklahomské divadlo v prírode a pridal dva fragmenty. Prvý z nich pomenoval podľa úvodných slov „Vstávaj! Vstávaj!“ skríkol Robinson... ( „Auf! Auf! Rief Robinson... ) a druhý Bruneldin odchod . V niektorých vydaniach sa prvý fragment uvádza bez názvu, označený rímskou číslicou I.
Editori kritického vydania (Der Verschollene, S. Fischer Verlag, Frankfurt nad Mohanom, 1983), ktoré vydáva medzinárodná komisia zložená zo štyroch vydavateľov (Jürgen Born, Gerhard Neumann, Malcolm Pasley, Jost Schillemeit) a štyroch poradcov (Nahum Glatzer, Rainer Gruenter, Paul Raabe, Marthe Robertová), ukončili román kapitolou Domácnosť u Bruneldy (Bruneldas Haushalt), ktorá v Brodovom vydaní vyšla ako „Vstávaj! Vstávaj!“ skríkol Robinson... a ako fragmenty pridali Bruneldin odchod a Oklahomské divadlo v prírode . Kritické vydanie románu vyšlo v dvoch zväzkoch. Prvý obsahuje text diela v znení rukopisu a druhý edičný aparát. Text románu edične pripravil a komentár a kritický aparát zostavil Jost Schillemeit.
Prvé vydanie úvodnej kapitoly zamýšľaného amerického románu vyšlo v Československu, „ se svolením autorovým “, ešte za Kafkovho života. Jeho tretí list Milene Jesenskej, písaný v apríli 1920 z liečebného ústavu v Merane, sa začína slovami: „Milá pani Milena, namáhate sa s tým prekladom uprostred chmúrneho viedenského sveta. Zvláštnym spôsobom ma to dojíma a zahanbuje.“ Kafka má na mysli preklad Kuriča , ktorý vyšiel 22. 4. 1920 v šiestom čísle literárnom týždenníka Kmen, ktorý vydával František Borový. Rozsah poviedky zaplnil celé číslo a redakcia vedená Stanislavom Kostkom Neumannom sa za postup, ktorý bol v rozpore z redakčnou praxou, ospravedlnila poznámkou: „Povídka, kterou jsme vyplnili toto číslo, patří k nejlepším moderním povídkám německým. Domníváme se, že jest lépe, když taková věc netrhá se na pokračování, nýbrž předloží se čtenářům celá jako neobvyklá, ale šťastná výjimka. Čtenář není tím nikterak poškozen a redakce v dnešní situaci dosti obtížné – nabude času.“
Práve možnosť preložiť Kuriča bola motívom ku vzniku jednej z najslávnejších výmen listov v dejinách literatúry. Začiatkom októbra 1921, tesne pred odchodom do dôchodku a nástupom na systematické liečenie, prenechal chorobou zoslabnutý Kafka, Milene Jesenskej svoje denníky a rukopis amerického románu. Jeho veľká láska a prvá prekladateľka do češtiny mala v úmysle vydať Kuriča aj knižne, o čom svedčí dodatok k listu Maxovi Brodovi (list bol napísaný po česky, ale originál sa nezachoval; existuje len jeho Brodov preklad do nemčiny) napísaný na prelome januára a februára 1921: „ Ešte mám jednu prosbu: veľmi smiešnu. U Neumanna vyjdú moje preklady kníh ‚Ortieľ', ‚Premena', ‚Kurič', ‚Rozjímanie' v edícii ‚Červen'...
Tak, som s tým hotová, zožieralo mi to v posledných mesiacoch mozog aj srdce, bolo to hrozné, byť taká opustená a pracovať na jeho knihách – ale Neumann odo mňa chce, aby som o ňom pre českých čitateľov napísala pár slov na úvod. Ježiši Kriste, mám o ňom písať pre ľudí? A potom: nemám na to jednoducho schopnosti. Nechceli by ste to urobiť? Neviem, či nemáte politicky niečo proti tomu – ‚Červen' je komunistický, ale tá edícia je nestranná – Neumann tú knižku vydáva zo srdca rád a teší sa, keď vyjde – bolo by však na nej Vaše meno, vadí Vám to? Ak nie, prosím Vás o to.“
Prvé knižné vydanie Kuriča a ďalších Kafkových textov v češtine však vtedy nevyšlo, napriek tomu, že bolo skutočne zaradené do edičného plánu. Na obálke knihy Maxima Gorkého Vzpomínky na L. N. Tolstého , ktorá vyšla v Prahe roku 1921, ako 21. zväzok edície Červen, sa ako pripravované zväzky uvádzajú aj tieto knihy: Listy Rózy Luxemburgovej, výber poviedok Franza Kafku a básne Jaroslava Seiferta.
Niekoľko mesiacov po Kafkovej smrti odovzdala Milena Jesenská jeho denníky a rukopis amerického románu Maxovi Brodovi.
Pri písaní románu vychádzal Franz Kafka aj z osudov svojich „amerických“ bratrancov Otta, Franka a Emila, ktorí odišli z domu v ranej mladosti, ale na rozdiel od Karola Rossmana sa vo svete uchytili. Už v prvej vete románu opisuje príbeh svojho kolínskeho bratranca Roberta, ktorého v štrnástich rokoch zviedla kuchárka a stal sa otcom. Anthony Northey, autor knihy o osudoch Kafkových príbuzných (Kafkas Mischpoche, Verlag Klaus Wagenbach, Berlín 1988), v kapitole Objavovanie Nového sveta: Kafkovi americkí bratranci a jeho „americký“ román , dokonca tvrdí, že Kafka využil meno tohto bratranca, keď tvoril meno hlavného hrdinu, a použil počiatočné písmená jeho mena a priezviska v obrátenom poradí: Ro bert Ka fka / Ka rol Ro ssman. Jedno je však jasné, o osudoch týchto bratrancov v Novom svete sa v rodine veľa diskutovalo a boli pre Kafku silným inšpiračným a informačným zdrojom.
Kafkove posuny v reáliách, ktoré by sa dali kvalifikovať ako „faktografické omyly“; meč v ruke bohyne Slobody, San Francisko ležiace na východe Spojených štátov, most, ktorý sa klenie ponad rieku Hudson a spája New York s Brooklynom, šiling a libra ako platidlá, treba pripísať nepresným informačným zdrojom, ktoré mal k dispozícii pri písaní knihy, hlavne však knihe Františka Soukupa Amerika (Praha 1912), z ktorej čerpal najviac.
Rieku Hudson na East River a libru na dolár opravil už Max Brod pre prvé vydanie. Ostatné „faktografické chyby“ v románe ostali a stali sa vďačným námetom na rôzne výklady.
Rukopis románu sa od roku 1961 nachádza v zbierke Kafkových rukopisov v Bodleian Library v Oxforde, s výnimkou jednej rukopisnej strany, ktorú Max Brod daroval v tridsiatych rokoch Stefanovi Zweigovi a v súčastnosti je uložená v Rakúskej národnej knižnici vo Viedni.
* * *
Esej Milana Kunderu Kastrující stín svatého Garty vyšla po prvý raz po francúzsky v roku 1991 v časopise L´Infiniti. Tvorí druhú kapitolu knihy Les testament trahis, Gallimard, Paríž 1993. Český preklad pripravil autor pre časopis Host (4/2000), Brno. Ako súčasť slovenského vydania románu Franza Kafku Amerika vychádza táto esej po prvý raz s výhradným súhlasom autora.
Milan Kundera vo svojej eseji spomína, že Federico Fellini dlho pomýšľal na sfilmovanie románu. Constanzo Constantini sa v knihe rozhovorov s Fellinim (Conversation avec Fellini, Édinions Denoël, Paríž 1995) slávneho režiséra opýtal: „Chystáš sa natočiť Kafkovu Ameriku? Milan Kundera, ktorý ťa neváhal prirovnať ku Stravinskému, k Picassovi či práve ku Kafkovi, o tebe povedal, že si jediný režisér, ktorý by to dokázal.“
Fellini: „Tento námet ma fascinuje odjakživa, vlastne od chvíle, keď som Ameriku pred mnohými rokmi čítal po prvý raz. Skúmal som fotografické zdroje o Amerike dvadsiatych rokov, zhromažďoval materiály, mám zošity plné poznámok. Ale neviem, či sa do toho pustím. Už v Interviste (Interview, 1987) som sa cítil trochu previnilo, mal som výčitky svedomia, že z Kafku opisujem. Kafka sám o sebe pôsobí tak silným vizuálnym dojmom, že vstupovať doňho by bola domýšľavosť. Je mi to ľúto kvôli Milanovi Kunderovi, ale v tejto chvíli nosím v hlave iné myšlienky, iné plány.“
Z ďaľších plánov sa však Fellinimu podarilo realizovať len film La Voce della Luna (Hlas luny, 1990).
Autor: MARTIN PLCH
