Ani neapolské kolo rokovaní o euroústave pokrok neprinieslo. V inštitucionálnych otázkach sa napätie dokonca prehĺbilo. Ministri zahraničných vecí si neporozumeli v rovnici „jedna krajina - jeden komisár", ani v technike väčšinového hlasovania. Briti sa vyhrážajú vetom, keďže talianske predsedníctvo do návrhu zaradilo aj väčšinové hlasovanie v zahraničnej politike, čo je už za červenou čiarou Londýna. Viac analytikov pripúšťa, že v decembri k dohode nedôjde a dohadovanie bude pokračovať pod taktovkou írskeho predsedníctva.
Europríznačné sú neapolské dozvuky. Poľsko (ktoré so Španielmi trvá na hlasovaní podľa zmluvy z Nice) verejne fackujú z Berlína, Paríža i Bruselu. Ako nováčik vraj nepochopilo podstatu únie - umenie kompromisu. Naopak, tomu sa rýchlo učí účastník, ktorý opäť ako jediný odchádzal z Neapola spokojný - Slovensko. Eduarda Kukana v „miernom optimizme" nebrzdilo ani to, že z predchádzajúceho summitu v Bruseli zvestoval (spolu s premiérom), že „tlak na kvalifikovanú väčšinu sa významne ochabuje". Optimizmus nadovšetko.
Zachoval si ho aj Mikuláš Dzurinda, ktorý vie, že „ústavná zmluva bude pre nás veľmi dobrá". Ani Schröder, Chirac a Blair ešte netušia, aká bude, zlá pre Slovensko ale byť nemôže. Hlavné, že bude. Raz vyslovíme pochopenie pre Schrödera, ktorý chce väčšinu z Nice zrušiť, a potom zatelefonujeme Leszkovi Millerovi, že má našu podporu. Taký je slovenský príspevok k ústavnej zmluve. A ešte samochvála: Z textu vypadli kolektívne práva, čo je „velikánske víťazstvo slovenskej diplomacie" (Dzurinda). Aj v Budapešti hovoria o veľkom víťazstve - práva menšín sa totiž v talianskom návrhu objavili. Ktoré práva sú kolektívne a ktoré nekolektívne, bude riešiť Európsky súdny dvor...
Ústavné rokovania pokračujú o týždeň. Slovenskí „negociátori" však môžu spokojne zostať doma. Čokoľvek sa upečie, bude to veľký úspech, dôvod na optimizmus a na dobrej ceste.
