, Holandsko a Luxembursko.
Povojnové zmierenie Francúzska a Nemecka bolo po polstoročia nesporným motorom integrácie. Dnes však tento francúzsko-nemecký pár pripomína skôr mäkký podbrušok Európy. Motor sa premenil na brzdu.
Traumatická skúsenosť a nejednotnosť Západu čo sa týka Iraku v Bezpečnostnej rade OSN - kde vlády Jacqua Chiraca a Gerharda Schrödera stáli na čele odporu voči USA a Veľkou Britániou vedenej invázii do Iraku - demonštrovala, že francúzsko-nemecký bilateralizmus má ničivé vedľajšie účinky. Domnelý nárok hovoriť za celú Európu postavil veľkú časť únie proti sebe.
Kým sa francúzsko-nemecký pár riadi duchom multilateralizmu, spája Európu dohromady. To je však presne vec, od ktorej teraz Francúzsko a Nemecko v mnohých oblastiach európskej integrácie upúšťajú. Vlani v októbri uzavreli Chirac a Schröder dohodu o spoločnej poľnohospodárskej politike EÚ (CAP), čím zabezpečili, že Francúzsko zostane najväčším príjemcom peňazí z poľnohospodárskeho rozpočtu i po roku 2004, keď sa únia rozrastie o nových členov. CAP zhltne približne polovicu celkového rozpočtu únie - pre spoločenstvo, ktoré si kladie a cieľ stať sa významným hráčom vo svetovej politike, je to dosť neslávny symbol.
Teraz sa terčom francúzsko-nemeckého útoku stala dohoda upravujúca fungovanie eura. Aj v tomto prípade vytvorili obe krajiny „koalíciu neschopných" - tentoraz proti sankčnému mechanizmu európskeho Paktu stability a rastu, ktorý obmedzuje výšku rozpočtových schodkov členských krajín eurozóny na 3 percentá HDP. Európska centrálna banka naznačila, že zrútenie paktu by mohlo nútene zvýšiť úrokové miery v eurozóne. Inými slovami: krajiny, ktoré pakt dodržiavajú, by teraz platili účet za absenciu fiskálnej disciplíny vo Francúzsku a v Nemecku.
Správanie Nemecka je zvlášť znepokojujúce - práve Nemecko bolo najsilnejším stúpencom paktu. Za vlády kancelára Kohla sa vzdalo svojej milovanej marky - aj v záujme upokojenia francúzskych obáv, že sa Nemecko chystá vytvoriť hegemóniu nad kontinentom. Francúzsko zasa muselo pakt zhltnúť, aby presvedčilo nemeckú verejnosť, že euro bude rovnako stabilné, ako bola marka.
Európske pravidlá by sa mali bez rečí dodržiavať, i keby to znamenalo prijatie nepopulárnych úsporných opatrení doma. Je pochopiteľné, že Holanďania či Fíni pokladajú za neprijateľné, keď „ťažké váhy" tvrdia, že sú rovnejšie než menšie krajiny. Ak si únia zvykne na túto predstavu, potom proces zjednocovania stratí legitimitu.
Správanie Nemecka môže v širšom zmysle ničiť aj hlavný pilier jeho vplyvu na medzinárodnú politiku - totiž jeho schopnosť vystupovať ako „poctivý sprostredkovateľ" (aby sme použili slávnu Bismarckovu frázu). Povojnová architektúra nemeckej zahraničnej politiky sa skladala z niekoľkých mostov - k USA, Francúzsku, Británii, menším členom EÚ, strednej a východnej Európe a Rusku. Nemecký spôsob diplomacie sa vyhýbal tvrdej voľbe medzi Parížom a Washingtonom, Moskvou a Varšavou, EÚ a NATO, veľkými a malými. A pokiaľ sa bolo treba rozhodnúť, dalo Nemecko prednosť Amerike pred Francúzskom.
Gaullizmus alebo vízia Francúzska ako európskej protiváhy k USA nikdy nebola pre Nemecko voľbou. Ale nebola to ani euroskeptická britská verzia „atlanticizmu". Pre všetkých nemeckých kancelárov od Adenauera po Kohla bolo Francúzsko obľúbeným partnerom, avšak všetci odmietali prijať ponuky „francúzsko-nemeckej únie". Mosty k USA a k strednej a východnej Európe trochu poškodila nemecká diplomacia počas irackej krízy a most k menším členom EÚ je práve teraz ničený nedodržiavaním Paktu stability a rastu.
Pokiaľ ide o „tvrdé jadro", najlepším riešením pre Európu by bol vnútorný kruh skladajúci sa prinajmenšom z Francúzska, Nemecka a Británie. Tieto tri krajiny spoločne reprezentujú úplné spektrum zahranično-politických tradícií v budúcej rozšírenej únii.
Snaha o spojenie týchto tradícií sa môže javiť ako snaha o kvadratúru kruhu. Alternatívou je však „európska disúnia", ktorú by ako hráča vo svetovej politike nikto nebral vážne. Taký výsledok by žiadny Európan nemal byť ochotný podporovať.
© Project Syndicate
Autor: MICHAEL MERTES(Autor je bývalým politickým poradcom kancelára Helmuta Kohla, spisovateľom a partnerom komerčného trustu dimap co
