Hrané filmy Andrey Horečnej - napríklad stredometrážne Mesto kostolov - sa premietajú na medzinárodných študentských festivaloch. V dokumentoch sa väčšinou venuje tancu. Film oexperimentálnej hudbe Sound off z roku 1999 získal Cenu za najlepší dokument na festivale Áčko.

Tak dávno som Ti nenapísala je zvláštny názov pre tanečný film. Ide o príbeh o podobách vzťahu, o mužovi a žene a ich mnohých polohách. „Bezslovná féeria, založená na hudbe a pohybe," opísala ju režisérka. Príbeh sa odohráva v tanci, prvky hraného príbehu sú skôr len naznačené, je to film na hranici žánrov. ANDREA HOREČNÁ dokument nakrútila podľa jedného tanečného predstavenia Štúdia tanca Banská Bystrica s hudbou Antona Popoviča a choreografiou Zuzany Hájkovej. Film bude mať premiéru na bratislavskom festivale a do distribúcie sa dostane v polovici decembra ako predfilm k rodinnej melodráme Ďaleko od neba.

Čím je tanec zaujímavý - tak, že si zaslúži film?

„Pohyb a film majú spoločný základ."

Aký?

„Pre mňa je tanec niečo veľmi fotogenické. A magické. Keď sa pozerám na predstavenia tanečníkov, nedokážem vnímať nič iné."

Čo sa vám na ňom tak páči?

„Ľudské telo, všetko, čo dokáže. Jeden tanečník má pohyby veľmi hladké, druhý ostré. Jeden má dokonalejšie telo, druhý zasa rýchlejšie. Ak nie sú niečím výnimoční, ani ich tanec nezaujme. Myslím si, že čo sa týka výrazu, tanec je pre film jedným z najčistejších. Tanec je veľmi poctivé remeslo. Ak ho nemáte v sebe, nepomôže vám nič."

Takže nepatríte medzi tých, čo si myslia, že každý v skutočnosti vie tancovať?

„To je čosi iné. Samozrejme, že každý vie tancovať. Človeka, čo by nevedel tancovať, ani nepoznám. Ak máte na mysli profesionálny tanec, dnes je všetko oveľa otvorenejšie, než by sa zdalo. Tanec už dnes neznamená len klasický balet v Národnom divadle. Aj v klasike sa veľa porušuje."

Napríklad?

„Tanečníci sa zbavujú špičiek, viac pracujú s telom, veľa zohráva náhoda, nie predpísaný pohyb. Videla som ľudí, ktorí tancovali tak netanečne, amatérsky, až to bolo úžasné. Bolo ich zámerom zmiasť nás, hrať sa s predstavou o nedokonalom tanci? Spravili predstavenie a ja stále neviem, či to boli profesionáli alebo náhodní šialenci."

Čím je tanec pre vás?

„Možnosťou vyjadriť emócie. Dostať von všetko, čo neviem povedať, napísať. V súkromnom živote ho využívam veľmi často."

Čo to znamená tanečný film?

„Film vyrozprávaný prostredníctvom tanca."

Jediným slávnym bol britský tanečný film Billy Eliot. Je to niečo podobné?

„Vo svete sa nakrúcajú tanečné filmy, ktorých choreografia sa stavia priamo na pľaci. Pred každým záberom si choreograf vymyslí, čo sa bude diať ďalej. Takýto tanečný film môžeme do určitej miery vnímať ako dokumentárny film. My sme s naším filmom išli opačnou cestou. Snímali sme hotovú choreografiu."

Váš tanečný film je príbeh ženy. Aké ženské príbehy sú zaujímavé?

„Páčia sa mi odvážne príbehy. Prelomiť vlny režiséra Larsa von Triera či Pianistka Michaela Hanekeho. Sú to veľmi úprimné príbehy o ženách, ktoré robili to, čo cítili."

Veríte filmom?

„Obom som uverila, cítila som, že rozprávajú o problémoch, ktoré sú okolo nás, že majú dokumentárnu hodnotu."

Čo je vo filme najdôležitejšie?

„Úplne všetko. Ak niečo pokrivkáva, divák to vycíti a je po filme."

Dá sa žiť z filmov o tanci?

„Duševne sa z nich vyžiť dá. Finančne absolútne nie. Práve naopak, doplácate. Možno v zahraničí z týchto filmov umelci vedia vyžiť, u nás ešte stále nie."

Z čoho teda žijete?

„Ako motýľ, žijem z vetra."

V tlačových agentúrach sa objavila správa, v ktorej riaditeľ Medzinárodného filmového festivalu Bratislava vysvetľuje, že nijaký slovenský film sa neobjaví v hlavnej festivalovej súťaži, lebo Slovensko taký momentálne nemá. Čo si myslíte o slovenských filmoch?

„Že nie sú priebojné. Nepracujú s veľkou témou a ak áno, nevedia ju vyrozprávať tak, aby to prijali aj diváci. No nech je to už akokoľvek, aj tak si myslím, že slovenský film by sa mal podporovať."

Kto by ho mal podporovať? Štát?

„Štát by mal uvoľňovať väčšie dotácie. S nimi by sa však malo nakladať rozumnejšie, aby sa nezopakoval prípad Biermannovho Jánošíka."

Nezaslúži si Slovensko aj výpravný film?

„Spomenula som to preto, že za peniaze, ktoré odplávali dolu vodou, mohli študenti Vysokej školy múzických umení nakrútiť desať celovečerákov. A to nepreháňam. Na škole sme dokázali nakrúcať doslova z ničoho. Som presvedčená, že riaditeľ festivalu by si z tých desiatich určite vybral."