Komentátor pravicových Timesov Matthew Parris nazval premiéra Blaira „presvedčivým psychopatom". New Statesman zasa citoval psychoterapeuta, ktorý ho údajne nazval „nejednoznačnou osobnosťou". V kreslenom seriáli Guardianu vykreslili premiéra v rôznych štádiách klamlivej nadutosti, náboženskej mánie a „násilného psychotického medziobdobia".
Oslovený uznávaný psychiater však nesúhlasí. „Vlastnosti, ktoré údajne majú dokazovať, že Blair je psychopat, sú jeho šarm, neúprimnosť a talent pre dramatickosť," hovorí Allan Beveridge v najnovšom vydaní Žurnálu kráľovskej medicínskej spoločnosti.
„Najprozaickejším vysvetlením týchto kvalít je, že premiér je právnik, ktorý len využíva triky tejto profesie pri obhajobe svojho prípadu. Má jednoducho talent právnika - obhajovať pozície bez toho, že by v ne musel sám veriť."
Beveridge spochybnil všetky diagnózy. „Je premiér šialený? Bez bližších informácií musí odpoveď psychiatra znieť 'Neviem'." No vzápätí dodáva: „Dalo by sa však argumentovať, že na laickom názore, že vysoký post dohnal Tonyho Blaira - podobne ako mnohých jeho predchodcov - na pokraj šialenstva, môže niečo byť."
V Británii má šialenstvo v politike dlhú históriu. Karikaturisti portrétovali politikov 18. storočia Charlesa Jamesa Foxa a Edmunda Burkeho v zvieracej kazajke. Duševný stav Juraja III. bol opakovane predmetom parlamentných debát.
„V prípade súčasných politikov boli historky o duševných poruchách zjavne do istej miery podložené. Ramsay MacDonald, prvý labouristický premiér, sa počas funkčného obdobia stal melancholikom. Winstona Churchilla sužoval „čierny pes depresie," hovorí Beveridge.
No nedávne novinárske diagnózy Tonyho Blaira boli menej presvedčivé. „Ak prijmeme argument, že Blair je šialený, zdá sa, že jeho smutná situácia nevyvolala veľa súcitu. Premiéra skôr odsudzujú a jeho stav údajne charakterizuje sebaklam, osobná neschopnosť a vlastníckosť. Takýto názor, prirodzene, hlboko uráža ľudí, ktorí skutočne trpia duševnou poruchou." (vil, mch)
