A samé zvučné mená: Kohl, Strauss, Lambsdorff. O dva roky neskôr štátne zastupiteľstvo obvinilo dvoch ministrov z úplatkárstva a na svete bola jedna z najväčších afér okolo sponzorovania politických strán. Bolo to pred dvadsiatimi rokmi, 29. novembra 1983.
V ten deň bola v Bonne tlačová konferencia a miestnosť, kde sa konala, praskala vo švíkoch. Keď o druhej predstúpil pred novinárov štátny zástupca, dalo sa napätie krájať. Jeho vyhlásenie bolo krátke a zdrvujúce: štátne zastupiteľstvo podáva žalobu na bývalého Flickovho spoločníka Eberharda von Brauchitscha, ktorý uplácal a na bývalého ministra hospodárstva Hansa Fridrichsa a jeho nástupcu v úrade grófa Otta Lambsdorffa, čo úplatok prijali. Na oplátku poskytli koncernu daňové úľavy. V prípade Lambsdorffa štátny zástupca prvýkrát v povojnových nemeckých dejinách požiadal parlament o zbavenie imunity.
Škandál mal dlhšiu predohru. V roku 1975 predala Flickova skupina, vo vtedajšom západnom Nemecku jedna z najvýznamnejším podnikateľských skupín, 29 percent akcií Daimler-Benz Deutsche Bank a získala pritom 1,9 miliardy mariek. Zisk mala zdaniť vo výške 56 percent, ale rozhodla sa sumu 1,5 miliardy mariek znovu investovať. Na túto investíciu požadovala od vlády oslobodenie od daní.
Ministri hospodárstva návrhu vyhoveli: najprv minister Friedrichs a potom aj jeho nástupca Lambsdorff potvrdili, že investícia je „z národnohospodárskeho hľadiska obzvlášť potrebná". Za túto vetu dostali obaja ministri po pol milióna mariek.
Stalo sa tak rok potom, čo sa k moci dostala koalícia kresťanských a kresťanskosociálnych demokratov (CDU/CSU) a liberálov (FDP). Tandem kancelár Helmut Kohl a šéf diplomacie Hans-Dietrich Genscher sľubovali nemeckým voličom morálnu zmenu v krajine, v ktorej sa už roky pošuškávalo o skorumpovaných politikoch. Nič z toho sa nestalo.
Počas vyšetrovania sa ukázalo, že tak ako sociálni demokrati (SPD) predtým, prijímali po nástupe k moci aj CDU, CSU a FDP v rozpore so zákonom nezdanené dary. Najčastejšie to robili cez nastrčené organizácie a porušovali predpis, keď nezverejnili mená významných darcov.
Aféra Flick mala značnú politickú dohru: v júni 1984, keď sa začal súdny proces, odstúpil Lambsdorff z postu ministra hospodárstva. Na jeseň toho istého roku rezignoval aj Rainer Barzel (CDU), prezident Bundestagu, ktorý ešte dva dni pred demisiou tvrdil: „Som falošne obvinený. Od Flicka som nevzal žiadne peniaze."
Zriadili parlamentnú vyšetrovaciu komisiu. Jej predseda Wilfried Penner (SPD) o nej v roku 2000 povedal: „Vyšetrovacia komisia k Flickovej afére mala písať politické dejiny, ale nestalo sa tak. V každom prípade musela pred toto grémium predstúpiť celá vtedajšia politická elita a niekoľko hodín odpovedať na naše otázky. Boli tam Kohl, Strauss, Lambsdorf, Genscher a mnohí iní."
Ani súdna dohra nebola jednoznačná. Po 126 dňoch vyniesol krajinský súd v Bonne rozsudok: Brauchitscha, Friedrichsa aj Lambsdorffa zbavila obvinení z úplatkárstva. Pre daňové úniky a pomáhanie pri nich odsúdila Brauchitscha na dva roky odňatia slobody a k peňažnej pokute 550-tisíc mariek. Friedrichs musel zaplatiť 61 500 mariek a Lambsdorf 180-tisíc mariek.
Ponaučenie si z toho vzal málokto. Hoci aféra vyvolala veľmi kritickú diskusiu v spoločnosti o prepojení hospodárskej sféry a politiky. V nepravidelných intervaloch sa škandály okolo nelegálneho sponzorovania strán objavovali ďalej, bez ohľadu na politickú príslušnosť. Len pred štyrmi rokmi otriasol Nemeckom škandál okolo čiernych kont CDU a kancelár-zjednotiteľ Kohl dodnes so vztýčenou hlavou tají mená štedrých sponzorov.
Zajtra - Vznik Rumunska
